14. marca 1939 poslanci Slovenského snemu odhlasovali vznik Slovenského štátu. Podľa stenografického zápisu zo zasadania bolo vyhlásenie samostatnosti sprevádzané potleskom a spontánnym spievaním hymny „Hej, Slováci“. Potleskom bolo prerušované aj čítanie zákona 1/1939 o samostatnom Slovenskom štáte.
Medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska uznali okrem Nemecka a jeho spojencov aj Veľká Británia, Francúzsko, Vatikán či ZSSR. Napriek viacerým výrazným a neospravedlniteľným negatívam, ktoré boli u nás v rokoch 1939 až 1945 prítomné (oklieštená suverenita, obmedzovanie občianskych práv, rasové prenasledovanie, atď.), je nesprávne našu prvú modernú štátnosť celoplošne zavrhovať a démonizovať. Bolo by to nespravodlivé k obetavej a poctivej práci veľkého množstva ľudí, ktorá viedla k nemalému hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju:
“Počas existencie slovenského štátu vzniklo viac než 200 priemyselných podnikov, postavilo sa takmer 100 km nových železníc a 287 km cestných komunikácií. Stavali sa vodné diela, prebiehala elektrifikácia obcí, rozširovala sa telegrafná a telefónna sieť, stúpal počet koncesionárov rozhlasu. Vysokú konjunktúru prežívala i poľnohospodárska výroba. Pozemková reforma rozdelila pre roľníkov 13 400 ha ornej pôdy a 18 000 ha lesnej pôdy patriacej predtým židovským vlastníkom. Napriek mnohým nedostatkom bola v porovnaní s okolitými štátmi uspokojivá situácia aj v zásobovaní, slovenská mena bola pevná a žiadaná. Dostatok príjmov umožnil slovenskej republike realizovať mnohé sociálne opatrenia, ako boli prídavky na deti, sociálne príspevky a pod. […]
Sieť stredných škôl sa rozrástla o 26 zariadení rôzneho typu, rozvíjalo sa tiež vysoké školstvo. Po dvojročných peripetiách zahájila roku 1939 svoju činnosť Slovenská vysoká škola technická, o rok neskôr súkromná Vysoká škola obchodná. Univerzita Komenského, premenovaná na Slovenskú univerzitu, bola rozšírená o prírodovedeckú fakultu. V porovnaní s ČSR vzrástol počet vysokoškolských študentov o takmer dve tretiny. Vedecká činnosť nachádza najvhodnejšie podmienky v prostredí spolkov (Spolok sv. Vojtecha, Katolícka liga, Tranoscius). Nárast aktivít vykazujú vedecké odbory Matice slovenskej, vedecký život sa realizuje aj na pôde vysokých škôl. V roku 1942 vznikla Slovenská akadémia vied a umení, ktorá o rok neskôr zahájila svoju činnosť. V tomto smere relatívne priaznivé obdobie sa odrazilo aj v náraste celkového počtu vydaných publikácií najrôznejšieho druhu. Založením dvoch nových divadiel, Komorného divadla v Martine a Ľudového divadla v Prešove, úspešne pokračoval proces profesionalizácie slovenského divadla. Vojnové časy neumlčali ani poéziu a prózu.” – informuje Múzeum SNP.
Rovnako nespravodlivé by to bolo aj voči nám, Slovákom. Nemôžeme vyčítať sami sebe, že sme využili právo na samourčenie a vytvorili vlastný štát, ktorý navyše vo veľmi kritickej medzinárodnej situácii predstavoval jedinú zodpovednú alternatívu a garanciu lepších životných podmienok. Symbolický význam 14. marca, ako dňa rodiacej sa slovenskej štátnosti, je aj dnes v ére postupnej globalizácie veľmi dôležitý s ohľadom na zápas za zachovanie národnej identity a svojbytnosti.
Andrej Žarnov (1903 -1982)
Vlastným menom František Šubík. Vyštudoval medicínu na UK v Bratislave. V roku 1939 bol menovaný za profesora patologickej anatómie a prednostu Ústavu patologickej anatómie Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity. V roku 1943 pomáhal v rámci medzinárodného tímu odhaliť katynský masaker. Po vojne musel dvakrát emigrovať. Počas obdobia komunizmu bol zakázaným autorom.
Nástup živých (14.III. 39)
“Hučte zvony, krv sa dvíha
zvučí pieseň s rodných brál,
slnce jarné z mrakov žiari,
hurá, napred v šír a diaľ,
zástava sa hrdo týči,
ohňom búši zem a rod,
umrel národ holubičí,
nový národ na pochod!“
Ján Kovalik-Ústiansky (1861-1950)
Vyštudoval filozofiu na univerzitách vo Viedni a Budapešti. Pôsobil ako pedagóg a v rokoch 1920-1935 ako senátor Národního shromáždění ČSR.
Po tisíc rokoch
“Zanechajte Pribinovu Nitru,
Cyrile, Metode svätý!-
Krista vieru uzriete rozkvitlú,
kde slovenské skvú sa svety;
s vami pôjde národ až na veky
šťastlivej do budúcnosti,
silou ducha, pravdy zlomí prieky,
vlasť zbuduje blaženosti.”
Jozef Cíger-Hronský (1896-1960)
Pedagóg, spisovateľ, redaktor a nakladateľ. Od roku 1933 tajomník a od roku 1940 správca Matice slovenskej. Po vojne odišiel do emigrácie. Počas komunizmu zakázaný autor.
“14. marca 1939 zatriasla sa mapa strednej Európy, na mieste, kde náš slovenský rod mal a má všetky prirodzené, Bohom mu dané, krvou i slzou posvätené práva na postavenie svojej vlastnej strechy, a na tomto mieste pred zrakmi celého sveta zjavil sa nový štát, ktorý do mapy Európy ešte nikdy nebol zakreslený. Náš Slovenský štát! Slovensko. Toto slovo, ktorým sme dosiaľ označovali územie, obývané Slovákmi, ktoré znamenalo náš rodný kraj, ktoré zahraničný Slovák vyslovoval iba tak, ako meno rodnej obce alebo rodnej doliny svojich otcov a dedov, v budúcnosti i v reči, i v srdci, i v mysliach našich, i v oficiálnych formulách domácich i medzinárodných bude rásť na pojem, ktorý nám bol donedávna neznámy, na pojem najvyššieho národného víťazstva, povýši sa na pojem štátu.“
Pramene:
Kárpáty Vojtech a Lacko Martin (zost.): Samostatnosť Slovenska 75 rokov. Pamätnica zo spomienkových akadémií v Bratislave a Košiciach 13. a 14. marca 2014, Spolok Slovákov v Poľsku 2015, s.93
Kovalik-Ústiansky Ján: Po tisíc rokoch, Štátny archív v Bratislave, pobočka Trenčín, Kronika štátnej ľudovej školy v Trenčianskej Závade, 1941, nečíslované
Žarnov Andrej: Nástup živých (14. III. 39), Slovák, roč. XXI, č. 62, 15.3.1939, s. 3
Titulný obrázok:
Ladislav Roller, Jozef Teslík, Oslavy štátneho sviatku v Bratislave, 14.3.1941 /webumenia.sk