LESK A BIEDA V NAŠEJ NÁHRADNEJ INŠTITUCIONÁLNEJ STAROSTLIVOSTI

5 min read

Prof. Juraj Hatrík o tom v knihe Rodinne príbehy bez rodín (2013) hovorí, že ľudstvu „pribudla neľudská doba zvlčilého kapitalizmu a zvrátenosť sveta postaveného len na peniazoch, doba, v ktorej nie náhodou, ale celkom logicky dostali deti nové pomenovanie „klienti“! Tým sa idea mravnej výchovy, ľudskej spoluzodpovednosti za osudy detí, ktorým svet a spoločnosť ublížili dostala do absurdnej polohy – je takto postavená na hlavu“.
Do úspešného prevratu možno povedať v novembri 1989 nebola na tom tak zlé naša náhradná inštitucionálna starostlivosť ako je tomu dneska v kapitalistickom a mediálnom charitatívnom štáte. Ďalšia nepochopiteľná vec – všetky deti zažili kvalitnú odbornú náhradnú inštitucionálnu výchovu a vzdelávanie. Ministerstvo školstva, kde detské domovy do roku 1997 patrili, tak garantovalo po odchode dieťaťa z detského domova: právo na dobrú výchovu a vzdelanie. Práca bola právom, i povinnosťou. Pracovali dokonca aj poslanci.
Ani školy vo všeobecnosti neboli na tom tak zle. Produkovali také profesie, aké si vyžadovala spoločenská deľba práce (viď. v knihe V. Vachalíka „Eliminovanie delikventných foriem správania mladistvých“).
Každý absolvent detského domova, reedukačného ústavu a absolvent strednej odbornej školy, mal zabezpečené zamestnanie s platom, niekedy aj s ubytovaním. A to často bezplatne! Byt sa dal splatiť za päť či sedem rokov, bez obáv z exekútora.
Vysvetlenie je jednoduché: štátna starostlivosť a štát mal vlastný majetok (vlastné zdroje). Nepotreboval tzn. občianske združenia (OZ Úsmev ako Dar, OZ Návrat ap.) zahraničných investorov, ani iných špekulantov typu: Detský komisár pre deti, či dokonca ombudsmana.
Privatizovať sa na úkor deti s ustanovenou náhradnou starostlivosťou sa obohatili jednotlivci, domáci či zahraniční. Aby to bolo beztrestné, papierové hlavy v parlamente k tomu schválili patrične zákony. Nad tým všetkým sa vyvesil nápis po roku 2000: „Transformujeme detské domovy na rodinne typy“. Realita je však iná.

Na stránke Ministerstva práce sociálnych veci a rodín sa nasledovné uvádza, že počet detí a mladých dospelých v jednotlivých formách starostlivosti detských domovov z roku 2016 je: Celkový počet detí: 4744
Z toho:
 v profesionálnych rodinách 1468
 v samostatných skupinách 2441
 v iných skupinách 835

Uznávaný odborník A. Škoviera v tejto oblasti konštatuje v knižnej monografií „Návrat pedagogiky do detských domovov“, ktorú zostavil A. Kozoň (2017) nasledovné: „Ak na Slovensku hovoríme o „rodinnosti“ detských domovov, je potrebné povedať: deti do 6 rokov sa dostávajú do profesionálnych rodín. Gro detí v detských domovoch sú teda deti staršie či ide dokonca o maloletých (v roku 2016 ich bolo zo všetkých umiestnených 8,26%). Podľa štatistík sociálneho rezortu sme v roku 2000 mali v detských domovoch 3637 detí a 2653 pracovníkov. V roku 2016 sme mali v detských domovoch už 4744 detí a 3932 pracovníkov“.(Škoviera in Kozoň, strana 83, 2017).

Kvalitu nahradila kvantita! Zločin si obliekol biely golier. Úpadok našich detských domovov je už dnes pragmaticky – genetický. Lepšie si pozrite deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou. Nedokončené školy, slobodné mamičky, záškoláctvo, bitky, krutosť voči iným ľudom, nekontrolované výbuchy zlosti, vzdorovité provokatívne správanie a neposlušnosť, drogovo závisle a rozvoj delikventného až kriminálneho správania. Toto sú všetko vzorce správania.
Nájdeme to aj v celom priereze aj našej bežnej slovenskej reality: Slovenky, ako pekné ženy, sú minulosťou. Aj tu dobiehame neodolateľnú Ameriku: bagety, hamburgery, kuracie mäso plné neznámych látok, podradné nealkoholické nápoje robia svoje.

Zhrnutie:
Prečo sme odovzdali našu kvalitu a krajinu z rúk odborníkov do neodborných rúk po roku 1989? Dali by ste svoju peňaženku niekomu cudziemu, aby vám v nej gazdoval? To neurobí ani nevzdelaný človek. To urobí len premyslený gauner. Naďalej zotrvávame v NATO, a s eurosľučkou na krku v Únií. Preto máme toľko nezávislých médií, neziskových organizácii, expertov a iných ohlupovadiel. Zisky von, chudoba doma. Priznanie, aj pred sebou samotným, je vždy poľahčujúca okolnosť. Lebo historický úspech novembra 1989 bol taký, ako v lotérii výhra lístku na plavbu Titanicom.

O AUTOROVI
BRANISLAV LADICKÝ, Mgr., pedagóg,

Mgr. Branislav Ladický bol od 6 mesiacov umiestnený do dojčenského ústavu v Púchove a vo veku 3 rokov začlenený do rodinnej výchovy v Detskom mestečku v Trenčíne (detský domov rodinného typu). V roku 2013 napísal knižnú publikáciu z prostredia Detského mestečka – RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN k 40. výročiu založenia Detského mestečka. V 27 roku života sa mu podarilo zorganizovať stretávku a konferenciu bývalých odchovancov, zamestnancov, priaznivcov a zakladateľov tradičnej rodinnej výchovy v Detskom mestečku. V roku 2016 dával podnet na vyhlásenie areálu Detského mestečka za Národnú kultúrnu pamiatku SR (Detské mestečko s 36 budovami a 11,6 Ha pozemkom bolo dňa 08.11.2017 vyhlásené za NKP SR) . Následne založil občianske združenie OZ Naša rodina, ktoré občanov, odborníkov a politikov mediálne informuje o stave náhradnej starostlivosti detí a mládeže na Slovensku. Publikuje odborné články v odborných časopisoch MLÁDEŽ A SPOLOČNOSŤ, PREVENCIA, VYCHOVÁVATEĽ A VUDPaP SR. Je aktívnym členom FICE na Slovensku. V roku 2017 bol spoluautorom monografie NÁVRAT PEDAGOGIKY DO DETSKÝCH DOMOVOV. V roku 2020 grafický upravil a prepísal knihu PhDr. Vladimíra Vachalíka, CSc. pod názvom Eliminovanie delikventných foriem správania mladistvých (Metódy uplatňovania vo Výchovnom ústave pre mládež v Hlohovci v rokoch 1959-1990). Momentálne pracuje ako pedagóg.

Literatúra

1. LADICKÝ, B. 2013. Rodinné príbehy bez rodín. Nitra : H plus, 2013. 80 s. ISBN 978-80-88794-58-5.
2. ŠKOVIERA, A. 2017. Devalvácia pedagogiky v detských domovoch ako reflexia postmoderny. Monografia: Návrat pedagogiky do detských domovov. OZ Naša rodina a Spoločnosť pre sociálnu integráciu SR, strana 77 – 134. Trenčín 2017
3. Vybrané štatistické ukazovatele. http://www.upsvar.sk/detske-domovy-aine-zariadenia/detske-domovy/vybrane-statistickeukazovatele.html?page_id=130708 [cit.

AUTOR – BRANISLAV LADICKÝ, Mgr., pedagóg,


2 thoughts on “LESK A BIEDA V NAŠEJ NÁHRADNEJ INŠTITUCIONÁLNEJ STAROSTLIVOSTI

  1. 32 rokov som už v DeD. 16 rokov internátny typ a súčasne prežívam rodinný typ. 1. fáza intr. typ- nebol to
    lesk ale súdržnosť, jednotnosť,vzájomné uznanie,spolupatričnosť,jednotný vých. systém disciplína.
    2.fáza-rod. typ- nie je to bieda ale bez efektná imitácia rodiny, nejednotnosť, nesprávna individualita,
    rýchle zmeny/prehadzovanie detí v skupinách ale aj DeD -náhr. rod.-Ded/ nestabilita pobytu.
    2018 bola stretávka bývalých detí z domova. Najpozitívnejšie a najcitlivejšie hodnotenie ich pobytu v DeD
    som počul z úst bývalých detí z 1. fázy. Myslím si že treba porozmýšlať o správnych zmenách v našom
    systéme.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Kategórie

Najnovšie články

Mohlo by Vás zaujímať

Spoločnosť La Plata Production nezodpovedá za obsah Príspevkov Používateľov, ani za obsah diskusie na Webových stránkach.