V stredu poobede bude vojna, takto sme si ako deti oznamovali, že sa stretneme s našim “nepriateľom”. Nepriateľom v úvodzovkách. Býval som u starenky na „Hrackej“, takto sme hovorili našej ulici, ktorú sme mali rozdelenú na hornú a dolnú. Toto bude o dvoch “vojnách” v stredu o 15-tej s odstupom polstoročia a s rozdielom detskej hry a strategickej hry dospelých, ktorá môže skončiť katastrofou.
V našej detskej vojne som bol horný hrackar, za našu Hrackú aj život. Našim životným priestorom boli „Barinské píska“, lúka za dedinou, kde sme mali plácek na futbal, kde sme pásli kravu, robili bunkre, kuli plány a snívali naše tajné sny. Našimi priateľmi i nepriateľmi boli dolní hrackari, ktorí svoj priestor mali v „Rubaničkách“. „Novouličani boli spolu snami na Barinských pískoch, s tými sme boli ako jedna rodina. Podobne aj dolní hrackari mali svojich Kolonkárov“.
Teda, keď prišlo k našej svätej vojne, novouličani boli naši spojenci. Krásne čarovné roky, a hlavne rád s nostalgiou spomínam na naše detstvo strávené na lúkach , v našich borovicových lesoch, pri rieke Morava, na poliach kde sme pomáhali rodičom.
Áno, v stredu o 15-tej na Barinských pískoch bude vojna, boj, tak ako indiáni, boj, náš náčelník Mirek, /my sme boli Siouxovia/ to v škole dojednal s náčelníkom dolných hrackarov Paľom. Bol to pre nás príkaz, zobrali sme praky, odhodlanie, odvahu a nastúpili sme do našich pozícií. Vojnová porada, naša vojna mala pravidlá, napríklad ako muníciu sme používali zelené šišky, ak sa niekomu podarilo protivníkovi rozrezať gumu na teplákoch, bol hrdina.
Náčelník Mirek predstavil stratégiu a taktiku. Išlo o život? O bytie a nebytie? To sme si neuvedomovali, o hrdosť, česť, my sme lepší, tak ako vo futbale, až to niekedy prerástlo do bolesti a sĺz, do zranení, to nič, pamätám, že to prerástlo až na pôdu školy, keď v blízkosti našich bojov išla na bicykli tetka Rela Kovarička, jeden kameň skončil v jej špiciach, a ona sa zosypala z bicykla. Jej váha sa pohybovala 100 plus, bol to riadny rachot. Náčelníci boli na pohovore u riaditeľa, a my sme sa následne udobrovali vyfajčením fajky mieru.
Zaručené informácie od Blúmberga
A teraz k našej súčasnej realite. Ráno som počúval správy štátnej inštitúcie Slovenský rozhlas. Biden varoval Putina pred útokom na Ukrajinu, „Ak Rusko napadne Ukrajinu, bude nasledovať rozhodná a rýchla odpoveď“. Už pár dni nás kŕmi agentúra Bloomberg termínom útoku Ruska na Ukrajinu, šestnásteho februára, tiež streda.
Nie, to už nie je detská hra, to už je smutná realita dnešných dní. Pripomenulo mi to moje detstvo, položil som si otázku – to ako kto urobí tú rozhodnú a rýchlu odpoveď? Keď to hovorí americký prezident, Američania? NATO? Ukrajinci? Alebo všetci spolu? V mene koho hovorí ujo Biden?
Asi aj v mene nás Slovákov, keď už sme spojenci aj zmluvní, nielen ako člen NATO. Pane Bože, prečo nás trestáš? Čo sme komu spravili my Slováci, veď ja mám rád Ukrajincov aj Rusov, bratia prečo? Ako keď za socíku triasol ležiaci opitý chlap kanalizačnou mrežou na ceste.
Kto chce bratovražednú vojnu?
Na strane Ruska sto tisíc vojakov, na strane Ukrajiny sto tisíc vojakov, k tomu nejakí vojaci NATO v Pobaltí, v Rumunsku, v Poľsku a neviem kde ešte, teraz akože už bratia v zbrani Američania posilnili o 8,5 tisíca vojakov, aby to zachránili.
Mám obavy či to zvládneme, to čo ujo Biden povedal. Ukrajinci keď vyhlásili mobilizáciu, tuším zmobilizovali niečo cez 50 %, mladým sa akosi nechce, kto mohol zdrhol do Európy, do Ruska, urobil zo seba invalida, a potom otázka za koho? Prečo?
Žoldnierom neverím, nedostanú výplatu a majú to v paži, a naši slovenskí vojaci, žeby s radosťou sa hrnuli na front hrdinsky zomierať za uja Bidena, to sa mi nechce veriť, neviem koľkí by išli radšej do civilu?
Na druhej strane separatisti, ktorí chránia svoje rodiny, svoje domovy, za vlasť, po rusky za rodinu. Je fakt, že Američania radi bombardujú, to bolo možné v Líbyi, v Arabskom priestore, v Srbsku v časoch opilca Jeľcina, ale teraz určite nie pri schopnostiach a možnostiach Ruskej armády.
Také sebavedomé vyhlásenie pred stretom na Barinských pískoch si nedovolil ani náš náčelník Mirek, ako si teraz dovoľuje ujo Biden, žeby bububu? Demencia? A či len obyčajná po našom povedané „nadutosť“ a „zbožné želanie“. Koho? No predsa vojnových štváčov. Naostro, nie na hru.
Miroslav Jureňa