Jáger (maď. Eger) je mesto v severnom Maďarsku. V stredoveku bol tiež nazývaný „Brána do Horného Uhorska“. Po bitke pri Moháči v roku 1526, pri ktorej padol uhorský a český kráľ Ľudovít II. Jagelovský a uhorská armáda bola rozdrvená, Turci postúpili až k dnešný slovenským hraniciam. Turci zamýšľali obsadiť aj Košice a ďalšie kráľovské mestá na severe. V ceste im však stál Jáger.

Jáger bol starým stredovekým biskupským hradom. Oproti viacerým uhorským pevnostiam, ktoré sa Turkom vzdali, nedisponoval kvalitným opevneným, početnou posádkou či množstvom zásob. Veliteľ kapitán Štefan Dobó mal približne dvetisíc vojakov, ktorí stáli proti sedemdesiat tisícovej osmanskej armáde. Obrancovia odmietli všetky ponuky na kapituláciu a odrazili niekoľko mohutných útokov obrovskej presily. Napokon po tridsiatich ôsmich dňoch Turci zanechali obliehanie a odtiahli späť k Budínu. Dôvodom ich odchodu bolo popri hrdinskej obrane aj pokročilé ročné obdobie. Úspešná obrana Jágru mala ďalekosiahly význam. Zachránila hornouhorské mestá a stolice od tureckého pustošenia, znemožnila osmanský plán na oddelenie dvoch častí krajiny, predovšetkým však pozdvihla morálku vojsk v celom Uhorsku. Po legendárnej bitke pri Belehrade r. 1456 to po takmer sto rokoch bolo prvé veľké víťazstvo nad Osmanmi v strednej Európe. Jágerský úspech oslavovala celá Európa a Dobó sa stal na dlhé obdobie jednou z najpopulárnejších osobností v krajine. Obrana Jágru ukázala, že úspech často nezáležal ani tak od sily pevnosti, či výzbroje jej posádky, ako od osobných vlastností, odhodlania a motivácie obrancov. Nie zriedka sa silnejšie zahraničné žoldnierske vojská mohutných pevností vzdávali bez väčšieho odporu, kým mnohokrát slabšie, zlé vyzbrojené a zásobené uhorské oddiely dokázali klásť účinný a častokrát beznádejný odpor.

Odraz tureckého nebezpečenstva nájdeme aj v uhorskej kultúre 16. storočia. V dobovej slovenskej literatúre to boli napríklad veršovaná skladba Opusculum ad regni Hungariae proceres (Dielko šľachticom Uhorského kráľovstva) od Martina z Trnavy, ktorý v nej nabáda k svornosti a vyzýva do boja proti tureckej hrozbe. Ďalší príklad reflexie tureckého vpádu nájdeme v náboženských časových piesňach Zpustatěnie uherskéj země pod Turky a Píseň o bídne uherské krajině, v ktorých autor Matúš Roškoveci lamentuje nad mordovaním a drancovaním nepriateľských Turkov a Tatárov ale aj nemeckých a španielských žoldnierských vojsk. Veľmi zaujímavá je aj latinská občiansko-politická poezia Querela Pannoniae ad Germaniam (Žaloba Panónie Germánii) od Pavla Rubigalla, v ktorej vyčíta Nemcom, že nepomáhajú Uhorsku v boji proti Turkom.

Turecké obliehanie Jágru zachytil vo svojich historických piesňach aj maďarský šľachtic a hudobník Sebastián Tinódy. Tinódy sa osobne zúčastnil bojov s Turkami. V roku 1539 bol zranený a usadil sa v Košiciach, kde sa venoval predovšetkým poézii, v ktorej apeloval na obranu Uhorska. Svoje historické piesne vydal v maďarčine v roku 1554 v tlačenej podobe s názvom Cronica.
Použitá literatúra:
Kónya Peter a kol. autorov: Dejiny Uhorska, Citadella 2014
Pišút Milan a kol. autorov: Dejiny slovenskej literatúry, Obzor 1984