V lete 2017 som počas práce na jednom projekte navštívil pána profesora Milana Stanislava Ďuricu. Po skončení pracovnej časti nás pán profesor, pamätajúc na povinnosti hostiteľa, ponúkol poldecákom. Keďže ide o staršieho pána so slabučkým sluchom, nebolo v mojich silách mu vysvetliť moje vznešené osobné, ideologické a zdravotné dôvody absolútnej abstinencie a teda pre veľký rešpekt voči jeho veku a osobe som pohárik z jeho rúk nakoniec prijal. To bola moja úplne posledná osobná skúsenosť s konzumáciou alkoholu, pričom predtým som nepil už viac ako rok. Aktualizované: V lete 2021 som vypil dva poháriky pri príležitosti uzavretia Dávidovho manželstva s Líviou. Konkrétne dôvody prečo nepijem tu.
Za ten čas som sa stretol s obrovským množstvom výčitiek a otázok na toto moje rozhodnutie. Najväčší kritici mi opakovane a dokonca s istou dávkou hrdosti prízvukovali, že konzumácia alkoholu je pevná súčasť našej národnej kultúry. Argumenty týchto samozvaných kulturológov som si nikdy nebral k srdcu, zvlášť, keď som ich nespočetne veľakrát videl v stave totálnej mentálnej a fyzickej nemohúcnosti po konzumácii alkoholu. Je však potrebné si priznať, že Slováci majú v globálnom merítku v konzumácii alkoholu vysoké umiestnenie. Nadmerné pitie alkoholu je u Slovákov doložiteľné aj v hlbokej minulosti. Najmä v 19. storočí to predstavovalo jeden z najhlavnejších sociálnych problémov, ktorý sa pokúšali riešiť aj naši poprední národní buditelia.
Platí však aj to, že najväčšie postavy našej kultúry v priebehu stáročí tento problém reflektovali a varovali pred jeho následkami. V tomto článku sa pokúsime kontrovať predstavám o konzumácii alkoholu, ako o nenahraditeľnej súčasti nášho národného folklóru, krátkymi ukážkami z diel od osobností našej kultúry.
Ján Bocatius (1569 – 1621)
Uhorský humanistický básnik, pedagóg a historik nemeckého pôvodu pôsobiaci na území dnešného Slovenska. Písal nemeckú a latinskú poéziu a latinskú prózu. Jeho najvýznamnejšie dielo je básnická zbierka Hungaridos libri poematum V. Toto dielo obsahuje aj epigramy (krátke satirické a parodické básne) zamerané proti opilstvu a nestriedmosti, v ktorých upozorňuje na materiálny, morálny a intelektuálny úpadok.
Päť kníh uhorských básni, 1599
NA OPITÚ ŽENU
Povedz mi, kto len túžiš, by riekol som ozajstnú pravdu,
či tu len na celom svete hnusnejšie môže snáď byť,
ako, čo často vidíš, je žena naliata vínom,
ktorá uprostred mesta pobieha, stratiac svoj um?
Dívaš sa na ľudský prízrak, bo v ústach niet lahodnej reči,
z úst sa už sťahuje zbožnosť, hanba zas zo srdca, z líc.
Sotva tak po dolinách I horách bakchantka šalie,
odkrýva nemravné lono, Bakchom ver nadchnúta súc.
Muži, vás obviňujem, no počestných Rimanov chválim:
svoje fúrie radšej krotili, vezmúc si kyj.
ISTÉMU SŤAŽUJÚCEMU SA
Priznám, že chudobný si, no chceš to tak. Keby si menej
poháre dohora dvíhal, hneď by si bohatším bol.
Nemám s tebou súcit; nech Kodrus si alebo Irus:
rozumný ten je, čo pomôcť statočnej chudobe chce.
NA ISTÉHO, ČO MÁ MÁLO KNÍH A VEĽA POHÁROV
V knižnici namiesto knižiek zrieť veľa pohárov sklených.
Ako ju pravdivo nazvať – knižnica to je či sud?
Na svojho majstra ukazuje, hej, náradie samo:
hýrivý korheľ si teda, učený človek ver nie.
NA VOJAKA, KTORÝ SA VLÁMAL DO VÍNNEJ PIVNICE
Odhodlaný vojak, hľa, predviedol predohru vojny,
v tejto pivnici vedúc prudký a zúrivý boj.
Do podobných bojov, ó, znamenitý muž, tiahni,
Trákiu príchodom svojím vydesíš celú, to ver.
Tvoja udatnosť ručí, že istotne víťazom budeš.
Turka nerobí mužom pohárik vína – lež meč.
Hugolín Gavlovič (1712 – 1787)
Slovenský kňaz a spisovateľ. Autor rozsiahleho veršovaného cyklu Valašská škola mravúv stodola, ktorý obsahuje 1298 didakticko-reflexívnych básni. Toto dielo patrí medzi najvýznamnejšie z dobovej slovenskej tvorby. Ide o mravoučný kódex určený všetkým spoločenským vrstvám so zdravým, úprimným a kritickým pohľadom františkánskeho ľudového kazateľa.
Valašská škola mravúv stodola, 1755
KORHEL TRI POKUTY ZASLUHUJE, KDYŽ Z KORHELSTVA NEČO PRESTUPUJE
Kdo z opilstva se dopúšťá do jakého zlého,
nech sám sebe neodpúšťá provinení teho.
Nech nevskládá na korhelstvo vinu učinenú,
než na seba, když se oddal k pití zbytečnému.
Víno, pivo, a pálené nemá žádnej zlosti,
ale ten, kdo je užívá sám chtíc v zbytečnosti.
Nemá víno žádnej viny, vina na tem leží,
kdo ví, že z vína zlé činí, predce k vínu beží.
Tri pokuty zasluhuje korhel zlorečený,
za korhelstvo, i za vinu, i za pohoršení.
A on sobe má pridati sám čtvrtú pokutu,
by zbytkem dobrému trúnku nečinil potupu.
KDO SE OPIJE, NÁCHYLNOSŤ NESKRYJE
Všelijaké komplexie v sobe lidé majú,
náchylnosti opilého skovať se nedajú.
Když juž hlava opilého dokola se točí,
i náchylnosť ku zjavnosti ven z neho vyskočí.
Jeden laje, druhý spívá, tretí se rád bije,
jiný je ščedrý, pobožný, když se čo napije.
Nekdo z jedného pohárka rozum svúj utratí,
nekdo do seba slobodne šesť holby vyvrátí.
Aristippus ne človekem než oslem nazývá
teho, který svoju rozkoš v hojném pití mívá.
Tiberius pro korhelstvo Biberius zostal,
chráň se vína, abys’ taký též titul nedostal.
ZBYTEČNEJŠÉ PITÍ UKRACUJE ŽITÍ
Tolko píjaj, kolko treba, ne tolko, čo múžeš,
k prodlúžení zdraví tvého velmi si pomúžeš.
Mokrý Bacchus, falešný búh, nebývá s pokojem,
utrhuje zdraví lidské zbytečným nápojem.
Velká zbytečnosť nápoje má trpké ovotce,
spúsobuje v človekovi rozličné nemoce.
Potrebná vec jest každému v strízlivosti žíti,
jen tolko pij, abys’ mohel žízeň zahasiti.
Každá zbytečnosť bojuje proti statečnosti,
žáden nechce meť zbytečných pri svém stole hostí.
Vždy žalúdek drž na uzde, vzlášte pri hostine,
abys’ prasátkem nezústal hodným medzi svine.
HLE, ČLOVEK OPILÝ ŽÁDNÉMU NEMILÝ
Jestli se chceš, jako svečí, opilstva varovať,
tak sobe daj opilého človeka malovať:
Nech bude neočesaný, a sliny po brade,
neumytý, nespúsobný, zaválaný všade.
Slabé nohy, mrtvý jazyk, a krvavé oči,
vždycky letíc dolu nosem, čo s nohú pokročí.
V hlave víno, v bruchu rozum, v údoch žádnej sily,
tento nápis daj pod neho: hle, človek opilý.
Tento človek neni človek, neb rozum utratil,
když se s zbytečným nápojem v hovado obrátil.
A jak spadne do kaluže, bude postel jeho,
a i svine tam líhajú z obyčeje svého.
Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836)
Bol katolícky farár, spisovateľ a autor prvého románu v slovenčine. Rozhodol sa tvoriť a vydávať knihy pre Slovákov, kvôli čomu navrhol jednotnú spisovnú slovenčinu a jej pravopis. Tento Bajzov pokus však nenašiel odozvu u slovenskej inteligencie a skončil neúspechom. Medzi jeho diela patria Veselé účinky a rečení, zbierka krátkej zábavnej prózy, René mláďenca príhodi a skúsenosti, dobrodružný román (prvý v slovenčine) plný sociálnej kritiky, či rôzne iné epigramy a vieroučné knihy.
OŽRANOM
Keby ste tak zlato miesto trúnku pili, na bruchách by sme vám potom
Zlaté bane otvorili.
René mládenca príhody a skúsenosti, 1783/1785
RENÉ SPOZNÁVA “POHOSTINSTVO” ŽIDOVSKÉHO KRČMÁRA
Potom prichádzali gazdovia predovšetkým po pluhy a brány, žida čo najponíženejšie prosili, aby im ich vydal, pretože musia zrovna teraz do panskej oračky, že si bez nich nevedia pomôcť, a pritom ho pohládzali a oslovovali „vaša milosť“. No krčmár sa nijako nedal obmäkčiť a ustavične kričal: „Nech vás čert vezme, vy bezbožníci, prečo slopete, prečo si požičiavate, ak nemôžete splatiť?!“
Niektorí mu odpovedali so skrúšenou tichosťou: „Veď ste nám, pán Mojžiško, sľúbili, že počkáte, až do nového, a my vám potom skutočne všetko pekne-krásne vrátime aj s interesom, ktorým nás tak zdierate.“ „Klamete, svine kmínske,“ rozhorčoval sa žid. „Ja som nič také nepovedal — a keby som aj bol povedal, čo na tom? Či si nesmiem pýtať svoje, kedy chcem, najmä keď aj páni žiadajú odo mňa?!“
„Ale veď vy máte, Mojžiško,“ ozval sa opäť ktorýsi, „vyplatiť z čoho panstvo na túto štvrť roka. Už vás pánboh u nás požehnal dosť a požehná vás ešte väčšmi. Len buďte taký milosrdný, počkajte nám do toho nového — lebo teraz iba ak by sme zo seba vyrezali — potom vám aj pridáme.“
„Ty pes!“ osopil sa krčmár na sedliaka. „Ak ma boh požehnáva, vari ma pre teba požehnáva? Či som ja taký ako ty? Či sa ja tuhšie nepostím než ty? Či sa ja viacej a vytrvalejšie nemodlím než ty? Či si ja lepšie neopatrujem svoje veci než ty? Vyrež si, na moj veru, ja nedbám — hoc aj svoju dušu, ale ihneď mi vyplať, čo si dlžen. Ináč ťa všetci čerti vezmú — pôjdem za úradníkom a v kaštieli ťa dajú do pút!“ Za takýchto rečí si ustavične odpľúval, čím dával najavo, ako si sedliaka ctí. Lebo židia majú takú obyčaj, že pri zvade s kresťanom chriakajú a odpľúvajú.
Po chvíli si poutieral bradu, obrátil sa k ostatným gazdom, podoprel si boky rukami a povedal: „No, keď tak prosíte, zľutujem sa a dočkám vám do žatvy — ale poďte, podpíšete sa, čo mi pridáte.“ Potom ich odviedol kamsi do šenkovne. René aj sprievodca s Van Stiphoutom počuli všetko cez dvere izby, v ktorej obedovali, nuž i teraz odchýlili dvere, aby si mohli vypočuť aj ostatok. Žid strkal tam najprv rovášmi a vyratúval každému, čo mu je dlžen. No keď sa podaktorí ozvali proti výške spomenutej dlžoby, zapchal im ústa odvrknutím, že ani sami nevedia, koľko vypili, keď už boli raz ožratí.
Veselé účinky a rečení, 1795
KÔŇ NECHCE PIŤ NA ZDRAVIE
Ktoréhosi hosťa na hostine zatiaľ núkali silnejším nápojom, aby sa ešte raz napil za zdravie švagra, ešte raz za zdravie švagrinej, ešte raz za zdravie kmotričky, kmotra, nevesty, zaťa atď., až sa tak opil, že o svete nevedel. Druhý deň ráno sadol s rozbolenou hlavou na koňa a bral sa domov. Keď kôň prišiel k jednému potoku, sám postál a pil. A zdvihol raz pysk a začal kráčať ďalej. Ale jazdec ho držal a vravel mu prívetivo, ako vraveli jemu predošlý deň: „Napi sa,“ vraví, „ešte raz za tvojho otca, za tvoju mater, za tvojich bratov, za tvoje sestry, alebo aspoň za mňa! “Kôň však nechcel. Tu on riekol: „No, ty si múdrejší než ja, čo som toľko lokal za zdravie druhých, až som moje pokazil!“
Je pravda, že dnes u nás na alkohol narazíme prakticky všade. Na svadbách, pohreboch, krstinách a iných oslavách, po skončenej práci, či pri bežnom posedení. Tieto stručné ukážky ilustrujú postoje osobností našej kultúry, ktoré alkohol vnímali skôr odmietavo. Ich varovania o negatívnych účinkoch na telo, myseľ a majetok sú stále aktuálne. Autori vyššie uvedených textov neboli jediní s takýmto postojom, o čom budeme písať aj v druhej časti. To dokazuje, že postavenie alkoholu v našej kultúre nebolo vôbec jednoznačné a jeho konzumácia nebola všeobecne vnímaná ako pozitívny jav. Z tohto dôvodu je argument proti permanentnej triezvosti – alkohol bol vždy súčasť našej kultúry a tradícií – nesprávny.
Pramene:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného, Tatran 1976
Veselé príbehy a výroky, Tatran 1978
Ján Bocatius: Päť kníh uhorských básni in Kol. autorov: Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva II. Renesancia a humanizmus, Slovenský Tatran 1997
Valaská škola mravúv stodola, Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1989
Použitá literatúra:
Pišút Milan a kol. autorov: Dejiny slovenskej literatúry, Obzor 1984