Ako je dobré pripomínať si históriu a kontext, po ktorom dnes na tlačovej besede k uznaniu dvoch donbaských republík – Luhanskej a Doneckej – volal minister zahraničných vecí Ivan Korčok.
Od marca 1990 boli nielen národniari, vlastenci a slovenskí suverenisti, ale aj slovenský národ v oku západného sveta na čele s Prahou považovaní za „separatistov“ a „rozbíjačov federácie“. Preto máme právo vyjadriť sa neštandardne sa vyjadriť k súčasnej situácii na východe Ukrajiny.
Jeden tábor totiž vôľu, hnutie a akciu nazýva „separatizmom“, druhý tábor „suverenizmom“. Ako vždy v relatívnom svete záleží od uhla pohľadu a hodnotenia.
Aj v politike, aj geopolitike ide o známy fenomén subjektívneho relatívneho uhla pohľadu. Zväčša sa doň namiesto „hodnôt“ premietnu konkrétne záujmy, postoje – či už vlastné alebo cudzie, politické, ekonomické aj geopolitické či vojenské.
V prípade Slovenska až na jednu svetlú výnimku – Kosova, sú naše postoje dodávané polotovary Západu, NATO a Európskej únie, preto neprekvapujú vyjadrenia ministra Korčoka. Jeho vnímanie je čisto bruselské a washingtonské, teda „ukotvene“ antiruské.
Zásadná otázka k západnému pohľadu na donbaskú otázku, presnejšie otázku ruskej menšiny na „Leninom vytvorenej Ukrajine“ znie
Aký je rozdiel medzi Kosovom a Donbasom z hľadiska uznania práva na suverenitu a samostatnosť? Prečo v prípade Kosova (v skutočnosti kosovských Albáncov) išlo suverenizmus, a prečo v prípade Donbasu (maloruských Rusov) ide o „separatizmus“?
Na rozdiel od USA a NATO Rusko neuskutočnilo najskôr nijaké „humanitárne bombardovanie“ na ochranu ruskej menšiny.
Tých otázok na telo a na rozdielne metre, aj uhly, aj hodnotenia je samozrejme viac. Od Korčoka, aj prezidentky Čaputovej počúvame, že nik nemôže brániť slobode rozhodovania sa a smerovania krajiny, čo je v ich prípade jednosmerná diaľnica z Kyjeva priamo do centrály NATO v Bruseli. Myslia tým na Ukrajinu a jej (?) vôľu stať sa členom vojenského bloku NATO, bez ohľadu na kontext, ktorým bolo zjednotenie Nemecka a odchod sovietskych vojsk zo strednej Európy.
Aký je teda rozdiel medzi slobodnou vôľou a dohodou medzi Ukrajinou, USA a NATO s rozmiestnením amerických vojenských inštruktorov, vojakov a dodávkami stoviek ton špičkovej vojenskej techniky, vrátane smrtiacich zbraní a slobodnou vôľou a dohodou o obrannej spolupráci Luhanskej a Doneckej ľudovej republiky s Ruskou federáciou? Rozdiel je len jeden a formálny – v uznaní alebo neuznaní práva na sebaurčenie – nie podľa oprávneného subjektu, ale vašich hodnotiacich záujmov.
Lebo aký je potom rozdiel, ak Srbsko stratilo svoju historickú provinciu Kosovo (pole) zásahom NATO na čele s USA, aj s hanebným prispením (ne)slovenskej Drzurindovej vlády a keď Ukrajina „stratila“ ruské historické „Divoké polia“ (Novorusko) nazývané dnes Donbas?
V oboch prípadoch predsa zohral hlavnú rolu etnický princíp. Najskôr by teda bolo načim, aby si moralizátori vytiahli atlantické brvno z vlastného oka a potom ukazovali na smietku v tom ruskom oku, ktorá im tak neskutočne prekáža.
Rafael E. Rafaj