Leonard Stöckel (1510-1560) bol nemecký humanistický spisovateľ, teológ a rektor mestskej školy v Bardejove. Pochádzal z rodiny mešťana, kováčskeho majstra a neskôr aj richtára. Študoval vo Vratislave a vo Wittenbergu. Po návrate do vlasti viedol viac ako 20 rokov bardejovskú mestskú latinskú školu, ktorá aj vďaka jeho usilovnému pôsobeniu získala povesť kvalitnej vzdelávacej inštitúcie. Ako rektor vytvoril učebnice pre mládež, medzi ktoré patrí aj Apophthegmata illustrium virorum, 1570 (Výroky slávnych mužov). Ide o mravoučné dielo, ktoré vo forme zbierky výrokov spartských kráľov, filozofov, rímskych panovníkov a komentárov k nim ilustruje rôzne cnosti (spravodlivosť, múdrosť, statočnosť, atď…). Hodnota výrokov a komentarov autora, ktoré obohacujú verše a dialogický prvok, sa nestráca ani po stáročiach a ich edukatívny aspekt je stále do veľkej miery platný:
Agesilaos
Na otázku, prečo Spartu neobklopujú hradby, Agesilaos ukázal na ozbrojených občanov a vravel: “Títo ľudia sú naše hradby, nimi sme opevnení. Lebo obec neopevňujú skaly či drevo, ale udatnosť obyvateľov a ich svornosť. Jedno je však predsa len potrebné navyše. To, aby vodca ako prvý pred očami všetkých prikročil k tomu, čo sám prikazuje. Tak sa totiž dávajú ľudia zahanbením pohnať k usilovnosti. Lebo najúčinnejším druhom povzbudenia je to, ak vládca robí to, čo si želá, aby robili iní!”
Aký je osoh tohto výroku?
Prospešnosť týchto slov je celkom očividná. Ich obsahom je mnoho z tých vecí, ktoré sú povinnosťami občanov i vládcov, aj to, aké je najlepšie politické zriadenie. Je to také zriadenie, kde vladári prijímajú najlepšie opatrenia a zároveň sú prví v ich plnení. Okrem toho je to také zriadenie, kde občania sú čo najviac jednotní v prejavoch poslušnosti a v obrane vlasti
Leonidas
Xerxes pred bojom žasol nad Leonidovou odvahou, že si trúfa s úbohými štyrmi tisíckami postaviť sa na odpor takmer nesčíselnému množstvu. Napísal mu v liste toto: “Ak sa pridáš ku mne, urobím z teba v Grécku samovládcu.” Leonidas mu odpovedal: “ Keby si ty vedel, čo je čestné, nezatúžil by si po cudzom. Mne sa však viacej páči zomrieť, ako byť v Grécku samovládcom.”
Aké poctivé zmýšľanie voči vlasti!
Veru všetci musia obdivovať, že milosť tyrana, svoj život i kynúcu vládnu moc obetoval pre lásku k vlasti.
Keď si Xerxes prečítal Leonidovu hrdú odpoveď, odpísal mu, že čoskoro uvidí také množstvo striel, že sa nebude dať zazrieť svit slnka. Na to on odpovedal: “Bude nám dobre, lebo budeme bojovať v tieni.”
Čo znamená tento výrok?
Udatný muž nielenže sa nedáva zastrašiť vyhrážkami nepriateľov, ale dokonca čím viacej sa vyhrážajú, tým viacej posilňuje seba a svojich podriadených. Základom tejto udatnosti je však to, aby bol človek bez viny a strachu a aby slobodu a čestnosť pokladal za dôležitejšie veci, než sú všetky ostatné.
Lykurgos
Voľakto od Lykurga žiadal, aby v obci namiesto aristokracie, to jest vlády optimátov čiže elity, zriadil demokraciu, to jest vládu ľudovú. “Najprv to urob ty vo svojom vlastnom dome, tam si ustanov demokraciu,” odvetil mu Lykurgos.
Čo má znamenať tento výrok?
Nemohol všetečného a hlúpeho človeka lepšie skrotiť. Pripomenul mu, aby sa najprv naučil riadiť svoj dom a až potom hľadel, akým spôsobom treba viesť štát. Ak totiž zle spravuje svoju rodinu, je logické, že dotyčný nie je schopný spravovať ani štát. Tak ako to aj Pavol píše o biskupovi v cirkvi. Všade je však plno takýchto všetečných ľudí, ktorí z nechuti k terajším pomerom túžia po prevratoch. A tie sprevádza skaza všetkého, čo majú.
Lysandros
Keď sa istý Peržan spytoval Lysandra, aký štát sa mu najviacej pozdáva odvetil: “Taký, v ktorom sa spláca statočným i nečinným mužom len tým, čo im patrí.”
Čo je toto za výrok?
Nikto veru nie je taký zlý, že by nemohol dakedy povedať alebo vykonať aj dačo dobré. V tomto výroku sa to stalo Lysandrovi, ktorý inak nikdy nič lepšie nevyriekol. Naozaj, na správne vedenie štátu nie je nijaká vec viacej potrebná ako také rozdelenie odmien a trestov, aby sa cnosť tešila veľkej úcte, ale zlí aby boli prísne držaní na uzde, aby sa rozdeľovali odmeny dobrým podľa veľkosti zásluh, ale zlým sa podľa zásluhy vymeriavali tresty. Na základe toho nazval Aristoteles túto spravodlivosť distributívnou, rozdeľovacou. Sám Platón jej zaslúžene pripísal všetko, čo je v štáte dobré.
Voľakto sa líškal Lysandrovi a tvrdil, že on ho vo svojich prejavoch všade zahŕňa chválou a bráni ho proti nactiutŕhačom. Na to mu však Lysandros odpovedal: “Mám na vidieku dva voly. Hoci mlčia, aj tak viem, ktorý z nich je lenivý a ktorý v práci horlivý.”
Na čo slúži tento výrok?
Chce ukázať, že o cnosti každého človeka si treba robiť obraz nie z jeho slov, ale z jeho skutkov. Slová nás predsa môžu oklamať, ale činy nie. Aj tento výrok predniesol Lysandros proti svojmu charakteru. Bolo to totiž povedané čestne.
Paidarétos
Istý človek, mäkká povaha, jednako bol predmetom chvály u spoluobčanov pre svoju ľudskosť. Komusi z nich raz povedal Paidarétos: “Netreba chváliť ani muža podobného žene, ani ženu podobnú mužovi.”
Prečo to povedal?
Pretože každému pohlaviu slušia iné povinnosti: mužom mužské, ženám ženské. Rovnako iné slušia mladíkovi, iné starcovi, iné vládcovi, iné poddanému, iné smutnému, iné veselému. Ale kto môže vyčísliť všetky rozdiely, ktorými sa plnia povinnosti – podľa miest, osôb, čias a iných okolností?
Keď toho Paidaréta nezapísali do triedy tristo mužov – táto pocta u Sparťanov stála v dôstojnosti na prvom mieste! – odišiel zo snemu veselo a s úsmevom. A keď si ho dali efori zavolať späť a pýtali sa, prečo sa smeje, odvetil: “Blahoželám štátu, že má tristo občanov lepších, ako som ja.”
Skvelé vyhlásenie?
Ba priam zlaté! Veď takíto občania sú celkom zriedkaví, ktorí hoc aj ozdobení poctami slúžia štátu, a ak musia zniesť ústrky, nenarušujú jeho pokoj, ale potupu nesú s pokojnou mysľou kvôli svojmu štátu.
Telekros
Voľakto sa ho spytoval, prečo je u Sparťanov zvykom, že mladí vstávajú pred staršími. Telekros mu odpovedal: “Tým, že sú privyknutí vzdávať česť ľuďom, s ktorými ich nespája nijaký príbuzenský vzťah, zvyšuje sa aj ich úcta k rodičom.”
Akiste zbožná odpoveď?
Už sám zákon o udeľovaní pocty starším bol naozaj mravne hodnotný. Veľmi totiž osožil vo výchove mládeže. Naopak zasa, pohŕdanie starcami podobne upevňuje neviazanosť mládeže. Avšak mravne ešte hodnotnejší bol tento zákon v tom, že sa jeho účinkom posilňoval zbožný vzťah k rodičom.
Keď vo vojne zajali Sparťana a predávali ho na dražbe, vyvolávač ohlasoval: “Predávam Sparťana!” Zajatec mu zapchal ústa a požiadal: “Vykrikuj, že predávaš zajatca, nie Sparťana.”
Prečo toto?
V zajatom Sparťanovi neprestala trvať veľkosť ducha, a tak vidíme, že chrabrý muž je schopný znášať osud priaznivý aj nešťastný. A hoci vlastnú hanbu znáša s celkom pokojnou mysľou, pohanenie vlasti ho napĺňa nevôľou.
Istá Sparťanka poslala do vojny svojich piatich synov. Keď počula, že sa spoluobčania vracajú, vyšla pred mesto a vyčkávala, aby sa dozvedala, aký je výsledok vojny. Vtedy k nej voľakto prišiel a oznámil jej, že všetci jej synovia zahynuli. Ale ona povedala: “Nie na toto som spytovala, ale ako dopadla vlasť.” Nato jej povedal: “Zvíťazila.” “Rada teda,” povedala žena, “znesiem smrť synov.”
Či to nie je svedomitosť hodná matky?
Prečo by nie? Veď svojich synov kládla až na druhé miesto za vlasť, voči ktorej je povinnosť väčšej svedomitosti a lásky. Ba chcela radšej čestnú smrť ako ich život.
Pramene:
Leonard Stöckel: Apophthegmata illustrium virorum, Vratislaviae, D. Gutgesell, 1570 in Latinský humanizmus, Výroky slávnych mužov, preložil Daniel Škoviera, Kaligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV 2008, s. 211, 264, 265, 267, 270, 273, 277, 278
Použitá literatúra:
Sedlák Imrich a kol. autorov: Dejiny slovenskej literaúry I., Matica slovenská 2009