Ilustračné foto: zámok Bojnice. zdroj: shutterstock
Božeuchovaj vyložiť nejakú časť nejasnej minulosti na našom území v prospech Slovákov. „Marián, nepíš tak, mýliš národ,“ odporúčal mi jeden, inak priateľ, spomedzi historikov. Všetci nám našu „vodu“ odčerpávajú, Maďari, Česi a my si ju nesmieme naháňať na vlastné mlyny?
Poďme sa v tejto smutnej dobe, keď strach na nás číha spoza každej televíznej obrazovky, potešiť iným, pravdivejším obrazom vzťahu slovenčiny a češtiny, pozýva Marián Tkáč.
Naši susedia, Česi, nám naďalej ostali blízki a podobní, nemusíme si namáhať mozog a mnohé informácie si prečítame v ich reči. Ktorá sa „odklonila“ od našej. Až dodnes sa uznáva, že Slováci vlastne až po Bernoláka (18. storočie) používali ako svoju „spisovnú“ reč češtinu, luteráni biblickú češtinu. Bolo to však naozaj tak? Pozrime sa, ako sa na túto vec pozerali slávni Česi v 19. storočí.
Český buditeľ o Slovensku
Napríklad český vedec, historik, filológ, jedna z vedúcich osobností českého národného obrodenia, Josef Dobrovský, ktorý sa narodil v roku 1753 v Balážskych Ďarmotách v dnešnom Maďarsku (zomrel 1829). Pochádzal z ponemčenej rodiny, a tak väčšmi písal po nemecky.
V roku 1825 tvrdil, že „dnešné Slovensko v Uhorsku je pôvodná Veľká Morava.“ Tak sa to uvádza v „Korrespodence Josefa Dobrovodského II.“, vydanej v Prahe v roku 1905, na str. 163. O niekoľko rokov skôr, v roku 1806, nemal Dobrovský problém so stotožnením „jazyka starých Moravanov, čiže dnešných Slovákov“, so slovenčinou. Uviedol tak v Slavine na stranách 366-367.
O vzťahu slovenčiny a češtiny sa vyslovil iný český vedec, filológ, spisovateľ a predstaviteľ českého národného obrodenia Josef Jungmann (1773 – 1847), ktorý dokonca položil základy modernej češtiny a spôsobu jej rozvíjania.
Tento vzdelaný muž napísal v roku 1825, že „český jazyk jest odnože slovenského, od něhož se za starodávna až skoro do 14. století málo líšil, pro kterouž příčinu Slovákům, ano jazyk svůj méně než Čechové proměnili, nejstarší české spisy dobře srozumitelné a jako domáci jsou.“ (Historie literatury české, 1825, str. 4.)
Matej Korvín písal po slovensky
Takže je len našou vecou či sa vzdáme reči, v ktorej, v jej dobovej podobe, písal svoje listy aj kráľ Matej Korvín, keď občas úradoval pod lipou v Bojniciach. Necháme ju Čechom? Môžeme ju aj vo svetle Jungmannovho svedectva nepomenovať slovenčinou? Dobovou slovenčinou? Pretože ešte raz, čeština sa odklonila od slovenčiny a nie naopak, a to „skoro v 14. století“.
Slováci teda „písali po svojom“ bez ohľadu na vývin češtiny. Napokon prvú gramatiku našim bratom vytvoril Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 – 1615). Je najvyšší čas, aby sme aj do týchto historických faktov vniesli náš, slovenský a zároveň pravdivý pohľad. Jazyk na západ od rieky Moravy sa postupne odkláňal od slovenčiny, čo nebránilo Slovákovi z Nedožier „vynájsť“ českú gramatiku a zároveň podnecovať Slovákov k pestovaniu materinského jazyka.
Sasinek, na ktorého veľmi radi zabúdame, našiel dôkazy, že uhorskí králi boli naozaj „uhorskí“: nevedeli po maďarsky. „Ačkoľvek dejepisne zistené je len o kráľovi Žigmundovi, že okrem iných jazykov hovoril i kumánsky (maďarsky) a o kráľovi Matejovi, že znal i maďarsky, predsa tento nemal dvor maďarský, ale slovenský; vydal nielen veľký počet listín slovenských, ale i listinu glagolskú.
Dosť sa Viliam Fraknói (do roku 1874 Viliam Frankl), rodák z Mojmíroviec, katolícky biskup, tajomník Uhorskej akadémie vied, nachodil po archívoch domácich a zahraničných, ale nikde nenašiel ani riadočka maďarského po kráľovi Matejovi.“
Korvínova či Komenského univerzita?
Nezaškodí vedieť, že v tých časoch, dokonca ešte aj v 17. a 18. storočí, šľachtici bežne hovorili po slovensky. Napríklad Pongrác zo Sv. Mikuláša listom v slovenčine vyhlásil vojnu rakúskemu cisárovi Fridrichovi III.
Pre slovenské dejiny je významné, že Matej Korvín v roku 1465 založil Univerzitu Istropolitanu v Bratislave – našu najstaršiu vysokú školu – ak, pravda, opomenieme vysokoškolské učilište z čias konštantínovsko-metodovských, po ktorom sú stopy na Devíne. Škoda, že sa pri stom výročí nepodarili plány zmeniť názov Univerzity Komenského tak, aby vyjadroval pokračovanie Istropolitany.
Po roku 1918 negatívne postihla Slovensko „dehungarizácia“ slovenských dejín v záujme ich zjednocovania s českými. Viedla k utlmeniu úsilia o slovenský výklad uhorských dejín. Mali sme byť „husiti“ a nie Slováci. Preto sa uhorské dejiny dodnes interpretujú v maďarskom nacionalistickom duchu, ktorý vznikol – ako uvádza Martin Homza – „v pomätených hlavách maďarských nacionalistov v 19. storočí,“ ako dejiny latinského maďarského kráľovstva.
Zápas našich historikov, ako bol Papánek, Sklenár, Fándly v 18. storočí, a po nich Sasinek, Záborský alebo aj Hložanský, ktorí viedli ďalší vedecký zápas proti jednostrannej interpretácii uhorských dejín, sa v roku 1918 náhle prerušil. Nenechajme sa naďalej mýliť, naším štátom bolo aj Uhorsko.
Marián Tkáč
(článok pôvodne vyšiel v mesačníku Svedectvo)