Keď sa povie stredovek, tak u množstva ľudí ožijú značne skreslené predstavy o “dobe temna”, útlaku vedy, totálnej nadvláde cirkvi (náboženstva) nad rozumom, otrokárskom feudalizme a podobne. Odpor k stredoveku sa rozšíril najmä v ére protináboženských osvieteneckých intelektuálov. K ďalšiemu rozšíreniu iracionálnych predstáv o stredoveku u nás dochádzalo aj počas komunizmu, keďže marxistická historiografia mu veľmi nepriala. K pochopeniu stredoveku, ako historického obdobia, a mýtov, ktoré v tejto súvislosti vznikajú, odporúčam autorov ako Jacques Le Goff, či Rodney Stark.
Iste, aj v stredoveku nachádzame temné miesta, zvlášť, keď naň nazeráme optikou moderného človeka, zvyknutého na konzum, prepych, duševnú lenivosť a konštrukty nedávnej minulosti ako ľudské práva, rovnostárstvo, inkluzívnosť a určite nechcem toto obdobie idealizovať. Na stredoveku ma najviac priťahuje všadeprítomný autentický rešpekt pred Bohom a to naprieč celou spoločnosťou. Práve tento rešpekt bol hnacím motorom napríklad pre stavbu veľkolepých diel rozumu a rúk európskeho človeka, akými sú gotické katedrály, ktoré predstavujú jeden z vrcholov technických znalostí a umenia. Veľmi sympaticky mi je aj ideál rytiera – mravne a fyzicky zdatného muža, pripraveného vrhnúť sa do ťažkého a brutálneho boja s úplným odovzdaním a nasadením vlastného života podľa komplexu prísnych morálnych zásad. Práve v tejto dobe, ako sa dozvedáme z viacerých prameňov, bola ešte česť cennejšia ako pominuteľné majetky a iné povrchné potreby, čím nadobúdala neporovnateľne väčšiu hodnotu, než má dnes. Hoci predovšetkým najmä v rannom stredoveku sa kládol dôraz skôr na vojenské a remeselné znalosti, tak práve stredoveká vzdelanosť, ktorá nadväzovala na vzdelanosť antickú, priniesla svetlo komplexnejšieho poznania aj do tých častí Európy, ktoré neboli pod gréckorímskym vplyvom. Bolo to prostredníctvom sietí kláštorov, univerzít (najstaršie v Bologni a Paríži, 11./12. storočie), mestských a šľachtických škôl.
S tým súvisí začiatok písomnej kultúry v strednej a východnej Európe. Práve z tohto obdobia sa nám zachovalo množstvo nádherných literárnych pamiatok, medzi nimi aj kroniky a letopisy. Kroniky opisujú, častokrát mravoučným, ideologickým a filozofickým spôsobom, jednotlivé historické udalosti v chronologickej postupnosti a slúžia nám ako cenný historický prameň. Samotný staroruský letopis, Povesť dávnych liet, vznikol pravdepodobne v prvej štvrtine 12. storočia. Jeho autorstvo sa tradične pripisuje mníchovi Kyjevopečerského kláštora, Nestorovi, hoci výskumy ukazujú, že ide zrejme o dielo viacerých autorov. Letopis vychádza zo starších nedochovaných staroruských letopisov, byzantských prameňov, biblie a ľudovej slovesnosti, a sám sa stáva východiskom pre ďalšie letopisné diela. Opisuje biblické stvorenie sveta, pôvod Slovanov, vznik ruského štátu, predstaviteľov jeho prvej dynastie, prijatie kresťanstva, jednotlivé kniežatá a svätcov. V duchu stredovekých predstáv o cti a hanbe predkladá ideálny obraz kniežaťa, ako múdreho, statočného a spravodlivého muža. Obsahuje aj niekoľko zmienok o Veľkej Morave, Čechách a uhorských Slovanoch. Toto dielo sa nám zachovalo vo viacerých rukopisoch, napr. Lavrentijský kódex, Radziwillský letopis, Ipatievský kódex.
*Polovci – turkický nomádsky kmeň, pre časť usadenú v Uhorsku sa používa aj názov Kumáni
*Rus – v zmysle historickej oblasti východnej Európy, nie súčasné Rusko
“V roku 6611 (1103). Kládol Boh na srdce ruským kniežatám Svjatopolkovi a Vladimírovi a oni sa stretli na porade v Dolobsku. Pod spoločným šiatrom zasadli Svjatopolk so svojou družinou a Vladimír so svojou. Svjatopolkova družina sa radila a povedala: ‘Nie je vhodné ísť do boja teraz, na jar. Zničíme smerdov a orbu ich polí.’ A Vladimír na to odvetil: ‘Je mi divné, družina, že vám je ľúto koní, ktorými orú. A prečo nemyslíte na to, že keď smerd začne orať pôdu, príde Polovec, zastrelí ho, koňa mu vezme, potom vtrhne do jeho dediny a vezme mu ženu, deti aj majetok? Ľutujete koňa, ale prečo vám nie je ľúto jeho (smerda – pozn. prekl.)?’ Na toto Svjatopolkova družina nedokázala nič povedať. Svjatopolk sa postavil a Vladimír mu odvetil: ‘To ty, brat môj, veľké dobro ruskej zemi učiníš!’ Poslali potom po Olega a Dávida so slovami: ‘Poďte s nami proti Polovcom. Buď to prežijeme, alebo zahynieme!’ Dávid súhlasil, no Oleg odmietol a ako dôvod uviedol: ‘Nie som zdravý.’ Vladimír sa potom rozlúčil so svojím bratom, odišiel do Perejaslavľa a za ním tam prišli Svjatopolk, Dávid Svjatoslavič, Dávid Vseslavič, Igorov vnuk Vseslav, Vjačeslav Jaropolčič a Jaropolk Vladimírovič. Tiahli na koňoch a v lodiach poniže oporných valov a zastali pri riečnom ostrove Chortica. Potom sadli na kone, pechota vystúpila z lodí, štyri dni putovali poľami a prišli k (rieke – pozn. prekl.) Suteni.
Keď sa Polovci dopočuli, že idú Rusi, zhromaždilo sa ich nespočetné množstvo a začali sa radiť. Urusoba povedal: ‘Poprosme Rusov o mier, pretože oni budú neúprosne bojovať, keďže sme ruskej zemi veľa zla spôsobili.’ Mladí Urusbovi odvetili: ‘Bojíš sa Rusov, no my sa nebojíme. Týchto pobijeme, vtrhneme do ich zeme, ovládneme ich mestá a kto ich pred nami ochráni?’ Ruské kniežatá a všetci vojaci sa modlili k Bohu, prinášali obety Bohu a Matke Božej: niektorí pokrmom – kuťjou, iní milodarmi chudobným, ďalší darmi pre kláštory. A ako sa tak modlili, pritiahli Polovci. Tí vyslali v predvoji prieskumnú hliadku na čele s Altunopom, ktorý bol preslávený statočnosťou. I ruské kniežatá vyslali svoje hliadky. Vystriehli Rusi Altunopovu hliadku, obkľúčili ich, Altunopa zabili, ako i ostatných, ktorí boli s ním, a nezachránil sa ani jeden. Všetkých pobili. Tiahli potom (polovecké – pozn. prekl.) pluky a bolo ich ako stromov v lese, ktorému nebolo konca-kraja, a Rusi vyrazili proti nim. A preveľký Boh zoslal na Polovcov veľkú hrôzu, prepadli strachu a začali sa triasť pred tvárou ruských vojakov, zmeraveli a nohy ich koní stratili rýchlosť. Naši s radosťou, na koňoch i pešo tiahli proti nim. Keď Polovci zbadali, ako na nich Rusi zaútočili, ani sa s nimi nestretli a začali pred ruskými plukmi utekať. Naši sa pustili za nimi a rúbali ich. 4. apríla vykonal Boh veľkú spásu a proti našim nepriateľom nás obdaroval veľkým víťazstvom. Zabili tu v boji dvadsať kniežat: Urusovu, Kčija, Arslanpu, Kitanopu, Kumana, Asupa, Kurtka, Čenegrepum, Surbara i ďalších a Belďuza zajali. Keď zvíťazili nad nepriateľmi, zasadli bratia na poradu a Belďuza priviedli k Svjatopolkovi. Belďuz im začal ponúkať za seba zlato, striebro, kone a dobytok. Svjatopolk ho poslal k Vladimírovi. Keď tam prišiel, Vladimír ho začal vypočúvať: ‘Vedz, že to vás prísaha zasiahla. Veď koľkokrát ste prisahali, a predsa ste proti ruskej zemi útočili. Prečo si neučil svojich synov a svoj rod prísahu dodržiavať a prelievali ste kresťanskú krv? Nech je teda teraz tvoja krv na tvojej hlave!’ I rozkázal ho zabiť a rozsekali ho na kusy. Potom sa všetci bratia zišli na poradu a Vladimír povedal: ‘Hľa, toto je deň, ktorý učinil Boh. Radujme sa a tešme sa v tento deň, pretože nás Boh zbavil našich nepriateľov a pokoril ich. Rozdrvil dračie hlavy a odovzdal majetok ich ľudí Rusom.’ Lebo vtedy sme sa zmocnili dobytku, oviec, koní, tiav, júrt s korisťou a s čeľaďou. Zobrali Pečenehov aj Turkov spolu s ich jurtami. Vrátili sa na Rus s veľkou korisťou, slávou a veľkým víťazstvom.”
Toto dielo odporúčam každému záujemcovi o históriu. Čítanie nie je náročné. Letopis je plný príbehov a mravoučných naratívov, mnohé s univerzálnou platnosťou. Najnovšie vydanie Letopisu so slovenským prekladom od pána profesora Miroslava Daniša, s prehľadným poznámkovým aparátom a kvalitnou štúdiou, otvára pre slovenských čitateľov pomyselnú bránu do prostredia a mentality stredovekej Rusi.
Knihu je možné zakúpiť aj v našom internetovom obchode
Pramene:
Nestorov letopis: Povesť o dávnych časoch na ruskej zemi, preložil Miroslav Daniš, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2018, s. 183-184
Použitá literatúra:
Macura Vladimír a kol. autorov: Slovník světových literárních děl 2 M-Ž, Odeon 1988
Kol. autorov: Slovník ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů, Nakladatelství Libri 2001
Paver Libor a Všetička František: Lexikon literárních pojmů, Nakladatelství Olomouc 2002