Ide o krátky text, ktorý sa vydáva za závet Alexandra Veľkého. Jeden z najväčších vojvodcov všetkých čias v ňom odkazuje značnú časť Európy Slovanom. Privilegium Alexandri Magni Slavis datum, ako sa najčastejšie označuje, pútalo pozornosť českých, poľských a aj ostatných slovanských a neslovanských historikov a dlhú dobu bolo pokladané za autentický dokument spájaný s prapočiatkom jednotlivých slovanských národov.
Privilegium sa zachovalo v niekoľkých rukopisoch a v českom preklade ho cituje aj Václav Hájek z Libočan vo svojej kronike z polovice 16. storočia. Na tento zápis odkazuje aj súdobý poľský kronikár Martin Bielski. Josef Dobrovský, český historik, lingvista a významný predstaviteľ národného obrodenia, ho považoval za nepravé a vytvorené na Balkáne. Proti jeho pravosti sa ozval aj učený poľský biskup a historik Marcin Kromer, ktorý už v roku 1555 označil Privilegium za fikciu českého pôvodu. Rovnakého názoru bol aj chorvátsky barokový učenec a panslavista, ktorý padol v boji proti Turkom, Juraj Križanić. Súčasná historická veda nepochybuje o tom, že Privilegium je falsum. Názory o pôvode tohto falzifikátu sa však líšia. Niektorí historici jeho autorstvo pripisujú českému husitskému prostrediu, iní zase ranným balkánskym humanistom.
“My, Alexander, Filipa, krále macedonského, v knížectví znamenitý řeckého císařství začatel, velikého Jupitera syn, skrze Nectanabu oznámený, přiznavatel bragmanských a stromu, slunce a měsíce, potlačitel Perských a Médskych království, pán světa od východu slunce až do západu, od poledne až do půlnoci. Osvícenému pokolení slovanskému a jazyku jích milost, pokoj i také pozdravení od nás a budoucích našich námestkův po nás v spravování světa. Protože jste nám vždycky přítomni byli u víře pravdomluvní, v odění stateční, naši pomocníci bojovní a neustálí nalezeni byli, dáváme a na vás přenášíme vám svobodně a na věčnost všecku krajinu světa od půlnoci až do krajin Vlaských poledních, aby tu žádny nesměl bydliti, ani se posaditi, ani se osaditi, jedine vaši. A jestliže by pak někdo tu nalezen byl, tu obývaje, budiž váš služebník, i budoucí jeho služebníci buďte vašich potomkův.
Dán v městě novém našeho založení Alexandrý, jenž jest založeno na velikém potoku, řečeném Nilus, léta dvanáctého království našich, s povolením velikých bohův Jupitera, Marse a Plutona a veliké bohyně Minervy. Svědkové této věci jsou statečný rytíř náš Lokoteka a jiných knížat jedenáct, kteréž, jestliže bychom bez plodu sešli, zůstavujeme je dědice všeho světa.“
Český historik F. M. Bartoš uvažuje nad tým, že autorom Privilegia môže byť český stredoveký kronikár Vavřinec z Březové. Najstarší zápis Privilegia totiž nachádzame v agitačnom spise Krátke sebráni z kronik českých k výstraze věrných Čechů, ktorý bol napísaný v roku 1437, aby zmaril voľbu Albrechta Habsburského (nemeckého pôvodu) za českého kráľa a pretlačil voľbu kráľa českého alebo poľského pôvodu. V tomto spise anonymný autor (niektorí historici za autora označujú práve Vavřinca) vychádza zo starších textov (nie všetky sú doložené), z ktorých vyberá protinemecké pasáže a sám ich ešte tendenčne vyostruje. Mohla to byť reakcia na silnú germanizáciu slovanského obyvateľstva v Sasku, Lužici a v Sliezsku, ktorá znepokojovala aj časť českej inteligencie. Vavřinec sa zaoberal najmä dejinami husitskej revolúcie, ale aj svetovými dejinami, takže mal dostatočné množstvo historických podkladov. Taktiež mal ako kancelár skúsenosti aj s koncipovaním verejných a súkromných listín a preto spĺňal všetky predpoklady k vytvoreniu “antického” zápisu. Účel vytvorenia Privilegia vidí Bartoš v preukázaní právneho nároku Slovanov na územie a vládu. To zapadá do ideopolitického zámeru Krátkeho sebraní, kde sa Privilegium prvýkrát spomína, ktorého cieľom bolo ovplyvniť adresáta tak, aby nemohol voliť nemeckého kandidáta na trón.
Anežka Vidmanová, česká historička a odborníčka na stredovekú latinskú literatúru, kladie vznik Privilegia do staršieho obdobia. Alexander Veľký bol v stredoveku vnímaný ako ideál panovníka a rytiera, preto sa stal námetom pre európsku a českú dobovú literatúru. Vidmanová poukazuje na to, že alexandrovský námet bol mimoriadne obľúbený a rozšírený najmä počas vlády Luxemburgovcov na českom tróne. České prostredie dobre poznalo dielo Alexandreis od Gualtera Castellionského s prozaickým latinským komentárom, jeho adaptáciu, staročeskú Alexandreis, nemecký epos od Ulricha z Etzenbachu, rôzne alexandrovské exemplá (epické kázne) v Disciplina clericalis, či v Gesta Romanorum. Alexander Veľký nebol námetom len pre stredoveké eposy, ale aj pre dobovú historiografiu. Väčšina diel o svetovej, ale aj cirkevnej histórii obsahuje kapitolu o tomto vladárovi. Jeho podobizne nachádzame dokonca aj na dobových ilumináciách Svätého písma.
Vidmanová poukazuje aj na Privilegium maius. Táto listina sa prvýkrát objavila v roku 1359 a bola vyrobená v kancelárii Rudolfa IV. Rakúskeho. Listina obsahovala aj dve “antické” prílohy, ktoré údajne vystavili Julius Caesar a cisár Nero. Rudolf IV. sa týmto podvrhom neúspešne pokúsil dosiahnuť väčšiu zvrchovanosť rakúskeho územia na Svätej rímskej ríši. Listina bola predložená vtedajšiemu cisárovi a českému kráľovi Karolovi IV. a jeho dvoru a takto sa dostala do českého prostredia. Vidmanová poukazuje na spoločné štylistické znaky týchto troch “privilégií”, medzi ktoré patrí napríklad úvodný plurál majestátu NOS (my), nasledovaný menom vládcu (“Nos Julius Imperator”, “Nos Nero, amicus deorum…” a “Nos Allexander…”). Podobnú štylistiku, ktorá nemá s antickým písomníctvom veľa spoločného, nájdeme aj pri pozdravoch privilegovaným, datovaní, či odvolávaní sa na vyššie božstvá atď. Privilegium maius si všimol aj Francesco Petrarca, dobový taliansky básnik, humanista a odborník na antiku, ktorý sa tomuto podvrhu otvorene vysmieval.
Všetky tieto zdroje mal mať anonymný autor Privilegia Slovanom k dispozícii a zo všetkých aj čerpal. Napríklad z Historie de preliis prevzal úvod (“Ego Alexander Philippi Macedonis”), rozsah Alexandrovej ríše (“Ortus et occasus…“) a aj súčet podrobených národov. V alexandrovských textoch kolujúcich v 14. a 15. storočí v západnej a strednej Európe nájdeme všetky údaje, ktoré sú uvedené o Alexandrovi v Privilegiu Slovanom.
Anežka Vidmanová tvrdí, že sa texty s alexandrovským námetom v dobe husitských vojen neopisovali a ani nevznikali. Preto je podľa nej najpravdepodobnejšie, že Privilegium bolo vytvorené približne v poslednom desaťročí života Karola IV. alebo za vlády jeho syna Václava IV. Je dosť možné, že šlo o diktamen, teda o pomôcku na precvičovanie štylistiky vytváraním nepravých listín.
Napriek tomu, že v pravosť Privilegia dnes veria len rôzne ezoterické a pseudovedecké skupiny bez adekvátnej odbornosti, analytických schopností a hlbšej orientácie, ide bezpochyby o vzácnu a zaujímavú literárnu pamiatku, ktorá dokazuje dobový záujem o postavu Alexandra Veľkého, ale aj akúsi prapodobu slovanskej vzájomnosti.
Pramene:
Václav Hajek z Libočan: Kronika česká, pripravil Jan Linka, Academia 2013, s. 752
Použitá literatúra:
Bartoš František Michalek: Zápis Alexandra Velikého Slovanům a jeho původce in Časopis Národního musea. Oddíl duchovědný. Roč.115, Matice česká 1946
Kvítková Naděžda: Agitační spis Krátké sebránie z kronik českých… z hlediska jeho záměru a stylu in Bohemistyka, nr 1, 2001
Vidmanová Anežka: K privilegiu Alexandra Velikého Slovanům in Husitství – reformace – renesance : sborník k 60. narozeninám Františka Šmahela, uspořádali Jaroslav Pánek, Miloslav Polívka, Noemi Rejchrtová, Historický ústav 1994