V minulom článku o Štefánikovi sme okrem iného spomínali aj to, že Milan Rastislav Štefánik je národným hrdinom, ktorého si prisvojujú takmer všetky politické a názorové skupiny naprieč celým spektrom – okrem komunistov. Základ pre takéto správanie tkvie v Štefánikovom postoji k boľševickej frakcii Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska a neskoršiemu vývinu na režim, ktorý si už v dobe Štefánikovho života podmanil Rusko.
Pojem „boľševik“ sa používa od 2. zjazdu Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska v roku 1903, na ktorom sa strana rozštiepila na frakciu radikálnych tzv. boľševikov (doslova „väčších“) a ostatných tzv. menševikov (doslova „menších“). Boľševizmus sa zakladal na Leninovom učení o diktatúre proletariátu, imperializme a socialistickej revolúcii, ktoré chceli dosiahnuť ozbrojeným povstaním bez spolupráce s liberálnymi stranami. Viedol ich sám Lenin. V novembri 1917 (VOSR) sa násilnou revolúciou (teda presne podľa svojho učenia) dostali v Rusku k moci a získali absolútnu moc. V roku 1918 sa ich frakcia/strana premenovala na „Veľká Komunistická strana Ruska (boľševikov)“ od roku 1925 „Všezväzová komunistická strana (boľševikov)“, od roku 1952 Komunistická strana Sovietskeho zväzu. V roku 1921 boľševici zakázali v Rusku (neskoršom Sovietskom zväze) všetky ostatné politické strany okrem svojej, a zakázali aj menševikov.
(viac na: Boľševik/Wikipedia.sk)
Štefánik na Sibíri
Štefánikova anabáza na Sibíri patrila medzi jednu z jeho zahraničných misií. Nachádzal sa tam z dôvodu, že v Rusku vypukol súboj medzi legionármi a boľševikmi. V kritickej situácii v novembri 1918 prišli na Sibír generál a minister vojny Štefánik a hlavný veliteľ sibírskych spojeneckých vojsk francúzsky generál Janin. Celou cestou z Vladivostoku až do Jekaterinburgu Štefánik prijímal delegácie dôstojníkov a vojakov, ktoré ho vítali. Napriek tomu, že bol Štefánik v tomto období chorý a unavený, snažil sa vysvetľovať, prečo prišiel – miestne légie nabádal k ďalšiemu boju. Vojaci boli vyčerpaní a nechápali, prečo nemôžu odísť domov, keď vojna sa skončila. Štefánik odpovedal: „Boľševizmus je anarchizmus, ktorý ohrozuje aj náš štát. Ak nenastanú v Rusku normálne pomery, budú iskry anarchie z Ruska dolietať až do Čiech. Náš štát je mladý a potrebuje po otrasoch päťročnej vojny čo najpokojnejší rozvoj, ktorý nemôže nastať, ak sa neupokojí Rusko. Taktiež sme dnes členom Spojencov a musíme sa riadiť spoločnými úlohami a cieľmi. Náš štát síce jestvuje, avšak podmienky, akými sú úprava hraníc, vodné cesty, alebo obchodné cesty sa rozhodnú až na konferencii. Žiadali sme pomoc a bola nám poskytnutá, Rusko nám samé medzi prvými umožnilo organizovať sa. Dostala sa nám úloha pomáhať Rusku, nemôžeme odoprieť, bolo by to i nevďačné i neslovanské, lebo silné Rusko je naším životným záujmom. Bez krvi a utrpenia nebol by sa svet o nás dozvedel, prinášame myšlienke oslobodenia veľké obete, ale druhí tiež trpeli a trpia, obete spojencov neboli menšie. Vojenská česť nám nedovoľuje hodiť pušku do žita, vlastná česť nám prikazuje, aby zavŕšenie revolúcie bolo tak čestné ako boli jej začiatky. Spojenci nás neopustili, bolo by nezmyselné posielať celé divízie okolo sveta cez nekonečnú Sibír, keď majú otvorené Čierne a Baltické more. Spojenci zakročia, je to len otázkou času,“ týmito slovami chcel vojakom v Rusku objasniť ich pôsobenie na danom území a zároveň ich motivovať. Počas pobytu na Sibíri sa Štefánik pričinil o potlačenie boľševických tendencií, ktoré začali byť v armáde prítomné.
Zúfalý morálny a materiálny stav vojska koncom decembra 1918 presvedčil o nevyhnutnosti stiahnuť československé pluky z frontu do zázemia, kde si mali oddýchnuť a reorganizovať sa. Podľa Ferdinanda Píseckého (pobočník M.R.Š) Štefánik samozrejme nesúhlasil s tým, aby sa proti boľševikom neitervenovalo – čo navrhoval Masaryk. Vo februári 1919 sa generál Štefánik vrátil do Európy a od polovice marca sa už ako československý minister vojny krátko zúčastnil na mierových rokovaniach v Paríži. Popritom vynaložil maximálne úsilie, aby sa urýchlil návrat čs. légií z Ruska do vlasti.
Po odchode zo Sibíru sa Štefánik k téme boľševizmu vyjadril do svojej smrti ešte niekoľkokrát. V správe, ktorú poslal Štefánik z Hongkongu 5. februára 1919, informuje: „Napriek našej námahe a opatreniam Čechoslováci podliehajú neblahému vplyvu Ruska a postupne budú slabnúť. Všímajú si, že mimo ruských oddielov zúčastňujú sa aktívneho boja len oni sami, zatiaľ čo rôzne spojenecké kontingenty na Sibíri sú ďaleko za frontom. Boľševizmus v európskom Rusku rastie a organizuje sa, dokonca i Sibír je podkopaná. Československá politika sa musí predovšetkým zamerať na boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch. Treba konať energicky a preto sa zomknúť okolo Francúzska.“
Svoje protiboľševické postoje Štefánik nakoniec prezentoval aj na mierovej konferencii vo Versailles.
Po roku 1948
Do roku 1948 sa na Slovensku stihol vybudovať obraz národného hrdinu Štefánika, tragicky zosnulého pri havárii lietadla. Po februárových udalostiach sa začalo s kritikou, pre jeho údajnú protiľudovú a protinárodnú politiku. V žalúdku ležal komunistom aj preto, lebo sa zaslúžil o vznik Československa, ktoré nebolo socialistickým štátom. Spolu s Masarykom a Benešom bol aj Štefánikov prínos marginalizovaný – odstraňovali sa ich mená z názvov ulíc či inštitúcií, no začali miznúť aj pamätníky. Sochu spred bratislavskej Reduty mali údajne dať vtedajší mocipáni roztaviť. Bronzovú hlavu zo zničeného súsošia v Trenčíne skrýval pred komunistami takmer 40 rokov občan neďalekej obce. V Považskej Bystrici zničili pomnik Štefánika až v roku 1963. Jediný pomník – v dedinke Predmier pri Bytči – ostal zachovaný. Bol postavený v roku 1930 z verejnej zbierky. V roku 1963 ho chceli strhnúť z podstavca a odviesť, ale miestni – vrátane starých legionárov – si ho nedali a postavili sa za zhmotnenú spomienku na Štefánika.
V roku 1958 napísal historik Ľudovít Holotík knihu Štefánikovská legenda a vznik ČSR, ktorá zohrala významnú úlohu v protištefánikovskej kampani. Konštatovalo sa v nej, že Štefánik pôsobil v službách svetového imperializmu, alebo že vznik ČSR bol pozitívny jav, avšak zaslúžila sa oň predovšetkým boľševická revolúcia v Rusku a domáce robotnícke revolučné hnutie.
V Encyklopédii Slovenska z roku 1981 je spochybnená vedecká práca Štefánika. Jeho vedecké pokusy vo Francúzsku mali byť podľa knihy neúspešné a že napokon, keď robil rôzne meteorologické pozorovania v Afrike, Južnej a Severnej Amerike a v Tichomorí, používal ich iba na zásterku „pre kontrarevolučné úlohy”. Pritom už v roku 1966 Vedecké kolégium matematicko-fyzikálnych vied SAV zhodnotilo Štefánikovu vedeckú prácu pozitívne.
V roku 1960 boli Štefánikovce premenované na Rovinku a Štefánikovo na Javorinku. Celonárodné spomienkové oslavy na Mohyle na Bradle sa zakázali. Minerálny prameň v Sliači, zvaný Štefánik, premenovali na Partizán.
Po udalostiach z jari 1968, kedy na čas prišlo politické uvoľnenie, sa konala spomienka pri príležitosti 50. výročia Štefánikovej smrti. Zúčastnilo sa jej viac ako sto tisíc ľudí. Práve v tomto roku došlo aj k dočasnej rehabilitácii Štefánika. Vtedy o Štefánikovi písal napríklad Ľubomír Lipták. Normalizácia však skomplikovala život Slovákom aj v tomto smere. V roku 1969 nemohla vyjsť kniha historika Štefana Štvrteckého, úrady zahatali plánovanú realizáciu generálnej opravy Bradla a kompetentní zmarili otvorenie Múzea M.R. Štefánika v jeho rodných Košariskách. Meno generála Štefánika nezmizlo z učebníc dejepisu, ale neprikladal sa mu väčší význam.
V roku 1988 vtedajší minister kultúry Miroslav Válek prisľúbil finančnú podporu rekonštrukcie schátranej mohyly na Bradle. Podľa svedectva Petra Uhlíka mal Válek povedať: “Zatiaľ, mládenci, dávame peniaze na mohylu ako národnú kultúrnu pamiatku, teda na Jurkoviča, a nie na Štefánika! Takto aj zdôvodňujte svoju požiadavku, lebo na generála ešte čas nedozrel.“
Do konca roku 1989 sa na Bradle preinvestovalo takmer milión korún. 28. októbra 1988 sa prezident Gustáv Husák v slávnostnom prejave pri príležitosti výročia vzniku ČSR zmienil o Štefánikovi kladne – ako o spoluzakladateľovi tohto štátu. Na Bradle bola inštalovaná pamätná tabuľa. Jej text, v ktorom bol Štefánik charakterizovaný ako popredný predstaviteľ československého odboja, ktorý sa zaslúžil o vznik Československej republiky koncipoval historik Viliam Plevza.
V máji 1989 sa na Bradle po dvoch desaťročiach zišli masy ľudí.
Záver
S odstupom času je vidieť zrejmé dôvody toho, prečo sa komunisti snažili Štefánika vymazať. Pričinil sa o to svojimi aktívnymi protiboľševickými vyhláseniami a činnosťou najmä na Sibíri. Neskoršie antištefánikovské snahy, ktoré by sme v dnešnej dobe nazvali ako „cancel culture“, zhmotnené napríklad dielom režimistického historika Holotíka by mali byť pre nás mementom v situácii, kedy spozorujeme, že nás niekto presviedča o tom, ako veľmi sa za svojich predkov a históriu máme hanbiť. Pietna akcia s viac ako stotisícovou účasťou z roku 1968 ukázala, že Štefánik je vo vedomí slovenskej spoločnosti ukotvený pevnejšie, ako predpokladala vtedajšia totalitná moc. Okrem mnohých prínosov pre náš národ si ho teda môžeme pamätať ako bojovníka proti zvrátenej a totalitnej ideológii. Pre jej predstaviteľov bol tak nepohodlný, že mu nedali pokoj ani roky po smrti. Že sa komunistom nepodarilo Štefánika v očiach národa zhodiť, ani ho z pamäte Slovákov vykoreniť, svedčí aj jeho prvenstvo v ankete Najväčší Slovák z roku 2019.
Literatúra:
ŠTVRTECKÝ, Štefan. Náš Milan Rastislav Štefánik. Bratislava: Smena, 1990.
JANIN, Maurice. Moje účast na československém boji za svobodu. Praha: Nakladatelství J. Otto, 1923.
PÍSECKÝ, Ferdinand. Generál M. R. Štefánik. Praha: Svaz národního osvobození, 1929
PUCHOŇ, Milan. Milan Rastislav Štefánik a československá zahraniční politika 1918-1919. Praha : FSS MU, 2017. Bakalárska práca. Dostupné na internete:
https://is.muni.cz/th/n4vn7/Bakalarska-Praca-Puchon.pdf.https://is.muni.cz/th/n4vn7/Bakalarska-Praca-Puchon.pdf?fbclid=IwAR3mzsQ4hm-ChdoqGAQplM0MjZU3JSG7u7V5_SulLBflEUB_ox_KxewbVR8
Internetové zdroje:
Boľševik. [online]. In: wikipedia.sk [cit: 20241-2-2]. Dostupné na:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Bo%C4%BE%C5%A1evik
Milan Rastislav Štefánik. Generál – Osloboditeľ. Legionár.[online]. In: snm.sk [cit: 2020-2-2]. Dostupné na:
https://www.snm.sk/?vystavy&clanok=milan-rastislav-stefanik-general-osloboditel-legionar
Prečo Štefánik písal Masarykovi po česky a čo vyčítal Amerike a Rusku.[online]. In: postoj.sk [cit: 2020-2-2]. Dostupné na:
https://www.postoj.sk/42877/preco-stefanik-pisal-masarykovi-po-cesky-a-co-vycital-amerike-a-rusku?fbclid=IwAR0PVD01B4CP7w4VVLU8uVAG0uYL2WSvJuoyA_KzfWHOSKyobH9mT1TU5qs
Štefánik oslavovaný, zatracovaný a zamlčovaný. [online]. In: zurnal.pravda.sk[cit: 2020-2-2].
Dostupné na: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/510947-stefanik-oslavovany-zatracovany-a-zamlcovany/
Milan Rastislav Štefánik: milovaný a zatracovaný. [online]. In: sme.sk [cit: 2020-2-2]. Dostupné na: https://www.sme.sk/c/2306274/milan-rastislav-stefanik-milovany-a-zatracovany.html
Zdroje obrázkov:
titulná fotografia:
https://ipravda.sk/res/2018/12/05/thumbs/08-09-stefanik-2x-clanokW.jpg
1 –
https://history.hnonline.sk/galeria/10576-milan-rastislav-stefanik/e57ba911-9aac-4fca-a888-08158d36227b?back_url=https%3A%2F%2Fhistory.hnonline.sk%2Fprofily%2F1935640-stefanik-podaval-pocas-svojho-zivota-nadludske-vykony-prebijem-sa-lebo-sa-prebit-chcem-tvrdil
2-https://www.snm.sk/swift_data/source/sidelna_budova/2020/pokladnica_snm/stefanik/legionar/General%20Stefanik%20v%20Jekaterinburgu,%201918.jpg
3 –
https://ipravda.sk/res/2019/05/03/thumbs/carnogursky-bradlo-m-r-stefanik-nestandard1.jpg
_______________________________________________________________________________________________________________
Autor článku je Marek Gábrik, študent a aktivista. Na našu stránku prispieva svojimi článkami ako externý bloger.
