Na Kulturblogu sme už v roku 2019 jeden článok o Františkovi Šubíkovi uverejnili. Veľkú časť obsahu článku tvoria najmä informácie o jeho podiele na odhalení Katynského masakru ako profesionála z oblasti medicíny. V tomto texte sa posnažíme priblížiť umelecký prínos Šubíka, vystupujúceho pod pseudonymom Andrej Žarnov.
Autorove diela, podľa jeho vlastných slov, boli ovplyvnené napríklad skúsenosťami s maďarským útlakom v mladosti, no veľkú rolu zohrali aj aspekty ako hrdosť na dedinu a slovenský ľud, pričom ako zjednocujúci prvok označoval kresťanstvo.
„Preč so zahriaknutými malými dušami, s ľuďmi bez chrbtovej kosti, bez programu, bez plánu, bez cti a národnej hrdosti.“ (Andrej Žarnov v roku 1940)
Poézia Andreja Žarnova, počas doby trvania komunistického režimu, v našej kultúre prakticky nebola prítomná. Mládež ju nesmela poznať, stratila sa zo škôl, učebníc, encyklopédií a kníh. Žarnovova tvorba bola nahradená „umeleckými“ textami autorov, ktorí sa nevymykali z ideových mantinelov vtedajšej vládnucej ideológie.
Prvé úsilie autora sa prejavilo počas mládežníckych čias. Jeden z prvých básnických prejavov mu uverejnili ešte pod vlastným menom v Pamätnici Spolku katolíckych študentov Moyses. Básňou Náš cieľ sa mladý medik zapojil do aktivít autonomistickej mládeže. Tá v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia začínala upozorňovať na nedostatky, ktoré sa prejavovali v súžití Čechov a Slovákov v jednom štáte.
Svoje prvé básnické pokusy publikoval v študentskom časopise Rozvoj, v periodikách Vatra a Kultúra sa poetickým slovom zapojil do politického zápasu za spravodlivé riešenie slovenskej otázky. Od roku 1925 boli v denníku Slovák zverejňované jeho sociálno-národné sondy do vtedajšej spoločenskej situácie, plamenné výzvy, ale i protesty.
Tvorba Andreja Žarnova bola ovplyvnená z poznania života na západoslovenskej dedine. Sám seba označoval za „Sedliackeho trubadúra“. Opisoval bolesť sedliaka trpiaceho pod ťarchou sociálnej biedy, daní a krčmárskej úžery, nezamestnanosť robotníka, problém československého súžitia – všetky tieto okolnosti v ňom vzbudzovali prejavy odboja a pevného postoja na strane ukrivdeného národa. V básni My mladí svoje pocity reflektuje slovami: „Necítim znavenie, ani chlad jak kamenie. V nás je národ, ale nový, ale žhavý, sršia z duše, z päste, z hlavy plamene.“
V prvej zbierke Stráž pri Morave (1925) sa Žarnov predstavuje ako básnik nacionálnych vášní, ktoré umocňovali vtedajší boj za sociálne a národné práva. Ján Sedlák, autor esejistickej knižky Básnický profil Andreja Žarnova v tejto súvislosti píše: „Ide tu o ubíjaný život národa, ktorého bard spieva odbojné alebo žalmické verše. Preto nemožno vylúčiť z tejto poézie rétorické či deklaratívne prvky. Naopak, vlastenecký pátos ju živí a dáva jej revolučnú priebojnosť. Zjednodušene povedané, táto poézia vyrazila z duše mladého vlastenca, obávajúceho sa o osud národa.“ Vtedajšia cenzúra prikázala celý náklad skonfiškovať. Na základe súrnej interpelácie Andreja Hlinku v sneme (č. 5280) zbierku vytlačili ako úradný dokument na štátne trovy. Ruka cenzora vybielila jej podstatnú časť, ale študenti pôvodné znenie prepisovali ručne a rozširovali po celom Slovensku.
Žarnovova zbierka svojim obsahom burcovala. Sám autor sa o nej v roku 1940 vyjadril, že „Je iba prostým, drsným a nemilosrdným výkrikom do vtedajších zanedbaných a otrávených duší slovenského kolektívu, otupených otrockou mentalitou.“ V jednotlivých textoch Žarnov zatracuje všetko, čo podľa neho škodí slovenskému národu.
V roku 1929 vydáva zbierku Nástup otrávených. Tá je úradmi kvôli obsahu skonfiškovaná. V rovnakom roku vychádza zbierka Brázda cez úhory (1929), v ktorej sa optimisticky vyjadruje smerom k novej generácii:
Príde, prísť musí deň, túhy sa ukoja,
vysoko bude vláť zástava nad hlavou svätého pokoja.
Viera svorného žitia, viera zbratania sŕdc, ramien a hrudí
na obzor postaví nové slnce a na zem nových ľudí.
Žarnovova tvorba z dvadsiatych rokov bola rebelantská, bojovná, burcujúca, útočná. Sám autor ju nazýval „poéziou biča“. Narozdiel od proletárov a davistov však hlásal revolúciu ducha, nie sociálnu či triednu.
V roku 1939 básnicky dominoval v kolektívnej antológii Pred ohnivým drakom. Neskoršia marxistická historiografia, ktorá o predmetnej antológii informovala dezinterpretujúco, Žarnova v súvislosti s ňou vôbec nespomínala.
V ďalšej zbierke Hlas krvi (1932) sa mení na básnika, ktorý sa zaoberá najvnútornejšími problémami človeka. Za tento počin mu bola udelená Krajinská cena za literatúru.
V zbierke Štít (1940) sa tvár sveta i domova problematizuje. Objektívny obraz je mätený subjektívnymi vstupmi. Zrejmý je aj pocit beznádeje: „Viem, sen sa tratí, ostanú len putá, z predpeklia bludísk nevyviaznem, sotva..“ Texty reagovali na udalosti rokov 1938-1940. Básnik nachádza východisko udržiavaní bohatej národnej tradície. Každé hrdinstvo z našej histórie pre neho znamená vyslobodenie z hluchoty. V oddiele Vavrín sa obracia na historických buditeľov a vodcov slovenského národa – Bernolák, Hollý, Moyzes, Hviezdoslav, Štefánik, černovskí martýri, Štefánik, Rázus, Hlinka a iní. V závere zbierky sa nachádza báseň Moja vlasť, ktorá je inšpirovaná vznikom Slovenského štátu.
V roku 1940 dostal Žarnov prvú štátnu cenu Slovenskej republiky za literatúru.
Samostatné postavenie v Žarnovovej tvorbe má zbierka Mŕtvy (1941). Získala si jednoznačné uznanie kritiky a obľubu čitateľov. Otec – lekár v nej stojí bezradný nad 7-ročným synom, ktorý umiera. Sú to básne plné žiaľu a krvácajúceho srdca, keďže opisujú reálnu udalosť – smrť syna Ivana.
Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom. Prekladal z gréčtiny, angličtiny a poľštiny. Za preklady poľských diel dostal Strieborný vavrín (1936) od Poľskej akadémie literatúry vo Varšave. Toto vyznamenanie však na protest proti poľskej okupácii Spiša a Oravy neskôr vrátil. Dotkla sa ho okupácia južného Slovenska Maďarskom po tzv. Viedenskej arbitráži v roku 1938.
Veľmi známe sú jeho preklady z antickej dramatiky. Pre Slovenské národné divadlo preložil dve Sofoklove veľdiela – Antigona a Kráľ Oidipus. Tieto sa uvádzali na scéne v roku 1941. Jeho prekladateľská práca pokračovala aj v nepriaznivých podmienkach emigrácie.
V emigrácii, kvôli okolnostiam (najmä starosť o existenciu rodiny), tvoril pomenej. Príkladom môže byť báseň Domovina, ktorá je retrospektívou zrodenia národnej slobody až po jej tragický pád. Prejavuje sa v nej aj básnikova vytrvalá nádej, ktorá má podľa jeho vlastných slov trvať „od počiatku do ostatku“.
V roku 1953 v novom štvrťročníku pre slovenskú kultúru Most uverejnil báseň Slovenský žiaľ, ktorá je označená za kľúčové literárne svedectvo celej slovenskej exilovej tvorby. Historik Jozef M. Rydlo ju vo svojom texte opisuje ako „srdcelomý výkrik národného barda“. Andrej Žarnov stál nielen pri začiatkoch štvrťročníka Most, ale taktiež pri zrode Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí, ktorého bol až do svojej smrti predsedom. Svoje básne uverejňoval aj v periodikách Hlasy z Ríma, Horizont, Kanadský Slovák, Slovák v Amerike a iné.
Jedinou autorskou zbierkou exilových básní Andreja Žarnova je Presievač piesku z roku 1978. Vo väzení v Leopoldove preložil Danteho Peklo. Zaujímavo jazykovo upravil aj poéziu Jána Hollého v zbierke Hlas matky Tatry (1963).
Ján Sedlák vo svojom texte uverejnenom v knihe Zborník o živote a diele univerzitného profesora MUDr. Františka Šubíka konštatuje: „Andrejovi Žarnovovi, a teda aj profesorovi Františkovi Šubíkovi, sa dostalo po dlhom čase posmrtnej satisfakcie a rehabilitácie. Je však potrebné, aby sa jeho umenie dostalo na to miesto, kam patrí ako organická súčasť našej literatúry, do škôl, do knižníc, do čítaniek mládeže a do súborného vydania jeho diel. Má čo povedať, ba čo viac, má silu otriasť otupeným svedomím ľudí najmä dnes – v slobodnom štáte slobodného národa, v ktorého vzkriesenie tak vytrvalo a neúnavne Andrej Žarnov veril.“
Hodnotenie Andreja Žarnova sa v literárnej kritike líšilo v závislosti od režimu. Medzi rokmi 1925 – 1948 to bol podľa kritikov rozhnevaný prorok, básnik bard a bojovník či básnik s mohutnou národnou vierou. Medzi rokmi 1948 – 1989 to bol prepisovač ľudáckych hesiel a básnik v zajatí omylov, útočný nacionalistický patetik či tvorca čechofóbskej antipoézie. Jeho meno by ste nenašli ani v Encyklopédii Slovenska z roku 1977, ani v Encyklopédii slovenských spisovateľov z roku 1984. Po páde komunistického režimu ho charakterizovali ako básnika transparentných deklarácií, básnika krvi či vztyčovateľa štítu národnej cti a slovenského práva.
V súvislosti s témou odporúčame článok na portáli meapatria.sk Andrej Žarnov a poézia biča.
_______________________________________________________________________________________________________________
Autor článku je Marek Gábrik, študent a aktivista. Na našu stránku prispieva svojimi článkami ako externý bloger.
Zdroje:
a) Literatúra
Jozef M. Rydlo (zost.) Andrej Žarnov (1903-1982) Zborník o živote a diele univerzitného profesora MUDr. Františka Šubíka. Bratislava : PostScriptum. 2009. 576 s.
Články z uvedeného zborníka:
SEDLÁK, Ján. Básnická cesta Andreja Žarnova do roku 1945. s. 155-163.
PAŠTEKA, Július. Žarnovove reflexie o literatúre a národe. s. 164-177.
MELICHER, Jozef. Poézia Andreja Žarnova vo svetle literárnej kritiky. s. 263- 273.
RYDLO, Jozef M. Básnická tvorba Andreja Žarnova v emigrácii. s. 218-251.
b) Internetové zdroje
https://www.litcentrum.sk/autor/andrej-zarnov/zivotopis-autora
https://literarnytyzdennik.sk/najtazsi-zarnov-v-zivote-andreja-zarnova/
http://meapatria.sk/historia/andrej-zarnov-a-poezia-bica/
Zdroje obrázkov:
Titulný obrázok – koláž
1 – https://literarnytyzdennik.sk/najtazsi-zarnov-v-zivote-andreja-zarnova/
2 – https://www.staroknih.sk/antikvariat/andrej-zarnov-stit-1940/
3 – https://www.vets.cz/vpm/25591-pamatna-tabula-frantisek-subik/